Založ si blog

brück | hraničná cesta

Narodili sa v priebehu jedného desaťročia, žijú v ústraní, byť básnikmi je pre nich údelom. Uloža, Skalica, Breza, Levoča. Miesta na ceste, miesta – cesty. Niektoré pútnické, iné temer pustovnícke. Život na periférii je dobrovoľný, sprevádza ho poznanie, že práve vnútorný exil je podmieňuje vznik imaginárneho sveta básne. Takéto „poodstúpenie“ od nefikčnej reality smerom k vlastnému univerzu básne sa javí byť dištinktívnym znakom hneď niekoľkých súčasných slovenských básnikov.

„Aj keď budeš smetiarom, budeš básnikom,“ povedal vraj raz Daniel Pastirčák, slovenský spisovateľ a kazateľ Cirkvi bratskej, Erikovi Jakubovi Grochovi. Predurčenosť tvoriť, písať poéziu je, zdá sa, jedným z mála svorníkov, ktoré spájajú také individuality ako sú Rudolf Jurolek, Marián Milčák, Erik Jakub Groch, Valerij Kupka alebo Miroslav Brück. Paradoxne, ďalšou spoločnou črtou je ich geografická vyčlenenosť, veľmi zaujímavo súzvučiaca s nezameniteľnosťou ich poetík.

Pri istej miere zjednodušenia možno ich solitérnosť prirovnať napríklad k situácii v klasickej Číne, kde podobným spôsobom žili a písali taoistickí pustovníci. Navyše, povšimnutiahodná je aj ich vnútorná podobnosť, napríklad v uvažovaní o výstavbe básne či v spracúvaní podobných motívov.

Nechuť vytvárať zoskupenia alebo vymedzovať sa v manifestoch je u nich viditeľným vonkajškom, ktoré sa zvnútra opiera o presvedčenie, že básnik môže o tom podstatnom vypovedať len v istých zázračných chvíľach – vtedy, keď sa nebo a zem spájajú v jednu totalitu. A práve tieto okamihy musí stretávať sám.

 

 

Názov zbierky Miroslava Brücka Hraničná cesta v sebe skrýva zaujímavý paradox putovania v priestore, v ktorom je cesta určovaná najmä svojím parametrom hraničnosti / ohraničenosti. Takéto vymedzenie je potom v jednotlivých básňach zdrojom napätia, tenzií vo vnútri básne a teda predpokladom čitateľského zážitku.

Brückov lyrický subjekt sa vo svete hraníc pohybuje prirodzene, hoci placho, často až neveriaco. Jeho prirodzenosť spočíva práve v samom pohybe – je to pohyb-kráčanie, pohyb-vnímanie. Brück mu nedovolí ustrnúť, zastaviť sa, pretože v jeho chápaní to znamená stratiť schopnosť preciťovať svet, druhých i seba samého. Dôraz je položený na fyzický priestor, ktorý lyrický subjekt formuje a on spätne modeluje jeho. Všetko duchovné a duševné sa v ňom zhmotňuje, akoby sa práve takto mala dokázať a potvrdiť jeho reálnosť.

V zbierke badať dvojité rámcovanie. Jedným je rámec vytvorený neexistenciou fyzického priestoru v úvodnej básni Mimo raja a záverečnou Mierou domova, kde sa priestor transformuje do komplementárnych podôb domova a detstva.

Úvodná báseň Mimo raja umiestňuje lyrický subjekt do mimobežných línií existencie. Raj je sprofanovaný, je pre každého, dostupný taxíkmi, tu a teraz. A história, ustupujúca „pred neónovou hmlou“, nemá so svojím poznaním súvislostí šancu zaujať. V Miere domova preto ako vyslobodenie, ako návrat (k) zmyslu ľudskej existencie prichádza personálna história detstva so všetkým pozitívnym, čo k nej patrí.

Na počiatku, vtedy, kedy by nemalo byť nič iné, len bezproblémovosť Raja, nachádzame lyrický subjekt, „ja“, na cestách, ktoré sa s ním míňajú: „Ja som ako vždy na mimoceste / vynechanej na každej mape“. Istotou tu je len ruka „na tvojej tvári neuhýbajúcej pred časom“, teda bezprostredný ľudský kontakt, (zatiaľ) neumiestnený do adekvátneho priestoru.

Motív priestoru, ktorý na začiatku existenciálne chýba a na konci sa zjavuje v bezproblémovom obraze domova v čase detstva, je dominantný v celej zbierke. Kým v básni Mimo raja lyrický subjekt nachádzame na „mimoceste“, teda tam, kadiaľ nevedú žiadne cesty, a v texte Medzibáseň je „rétorika tvojho nahého tela v neohraničenom priestore oslnivá“, posledná báseň Miera domova už „zemitosť domova nám vymeriava neúprosne presný priestor“.

Sledujeme, ako lyrický subjekt prekonáva cestu od ne-priestoru „mimocesty“, ktorá nevedie (lebo nemôže viesť) do raja, k naozajstnému, konkrétnemu priestoru domova, o ktorého presných a jasných kontúrach niet pochýb. Počas jeho cesty sa priestor postupne zhmotňuje do podôb tela blízkeho človeka, ktorý je nositeľom tohto priestoru. Takáto dvojitá pohyblivosť (lyrického subjektu a takejto podoby priestoru) je príliš jemná a citlivá, aby mohla byť ukotvená kdesi v nehostinnej krajine. Až uvedomenie si toho, že „základný podklad domova zostáva, domov je klíčne zrno pre ďalšie domovy“, pripustí výdych úľavy nad tým, že bezpečie priateľského priestoru skutočne existuje.

Problém priestoru je v Brückovom prípade spojený s kartografiou. Tá vymedzuje, značkuje, normalizuje krajinu, ktorá „je rozdelená ako zle vymeraný pozemok“. Deleniu, izolovaniu častí celku sa darí v neživej krajine, nedeliteľnosť si zachováva ľudské telo: „ale je predpoklad, že tvoje zahalené telo je celistvé ako stmievanie“. Zakresľovanie priestoru do máp odjakživa značilo jeho intelektuálnu kolonizáciu, ktorá predchádzala tej fyzickej. Možno preto sa lyrický subjekt tak upína k celistvosti tela počas svojej cesty a možno preto jeho cieľ, hranica cesty leží v neredukovateľnom a nečleniteľnom priestore domova.

Druhou rovinou je klenba vybudovaná medzi zdiskreditovaným transcendentnom raja a profánnym zázračnom domova. Takýto pohľad na vieru, je v podstate typickou reakciou na vyprázdňovanie zmyslu „veľkých slov“, prítomných v ideológiách minulých desiatok rokov. Návrat do personálneho prostredia detstva a domova, kde nehrozí nebezpečenstvo nedorozumenia, kde všetko je logickým vyústením cesty (post)moderného „ja“, ktoré je nútené ísť cestou vyšliapanou a predsa neschodnou, rešpektujúc nakreslené hranice, lebo „začiatky a konce sú už raz dané“ a napriek tomu sa s hrdosťou moderného tragéda vzpierajúc nalinkovanej kartografii života: „Začiatky a konce sa znovu tragicky mýlia“, takýto návrh je logickým vyústením jeho putovania.

Zlomovým okamihom zbierky môžu byť tieto verše: „V stuhnutej krajine / aj tak stopy nikam nevedú / takže aký presný opis domova / Sú len diery po koreňoch / Jazvy po bitke a po objatí“. Kým dovtedy bol opis priestoru obrazom ovládania a konformity, tu sa konečne spája s domovom, ktorý nemá negatívne konotácie. Kľúčom k zmene je pohyb, hoci zatiaľ len ako povzdych nad jeho neexistenciou. Lyrický subjekt je tu ten, kto napriek všetkému dokáže kráčať, tvoriť stopy a tak približovať priestor domova formovaním jeho obrysov. Objavuje síce len diery po koreňoch, avšak už to, že túto skutočnosť vidí, ho posúva o hodný kus cesty vpred.

Násilie kartografie sa neskôr objavuje aj v súvislosti so spomienkou na školský park, ktorý neevokuje nič pozitívne: nie je to nič iné ako normalizovaný priestor usporiadaný pre potreby pochybných ideológií. V básni Hraničný kameň – v akomsi pozastavení sa na „hraničnej ceste“ – zase „starý filozof s ohnutou palicou / volí hustotu lesa pred nutkaním / vysloviť definíciu človeka“. Vymedzovanie priestoru sa presúva k definovaniu, ohraničovaniu toho, čo človek je a čo už nie je. Nebezpečenstvo takéhoto násilia slova je evidentné: môže viesť k tomu, že to, čo sa bude vzpierať definícii, bude eliminované. Vydeľovanie, vytesňovanie častí z celku je neľudské a prieči sa prirodzenému chodu sveta: „akoby sa voda a láska dala deliť“.

Cesta lyrického subjektu v druhej časti zbierky nadobúda trochu odlišný charakter. Tento začína reflektovať plynutie (svojho) času, svojej pominuteľnosti: „Jej tvorivá predstava je neustály pohyb, život od koreňov, poznanie vlastného prachu. Cesta myslí výlučne pudovo, nikdy sa však nepomýli a neuhne“. Dokonalosť (a teda ne-problémovosť) cesty spočíva v súbehu myslenia a cítenia, niet tu priestoru na chybu, zaváhanie, zbabelý či pragmaticky vypočítavý úhybný manéver. Pominuteľnosť a rozklad toho, kto po tejto ceste kráča, je jej komplementárnym doplnkom. Len kvôli bezchybnosti bielej v základe obrazu sa totiž možno nadchýnať farebnosťou pominuteľného.

Báseň Postupnosť rozpadu je akýmsi predznamenaním vyvrcholenia celej zbierky. Stretávame sa tu s archetypálnymi obrazmi ohňa a ľudského dotyku, s východzími a zároveň konečnými konštantami existencie. Nie smer, dôležitý je pohyb medzi nimi. Preto nie je podstatné, či sa podľa mapy vraciame alebo odchádzame, to dôležité zostáva bez zmeny. Samozrejme, „až do úplného rozpadu“, veď – aby bol paradox dokonalý – „napokon všetka náhodná krása vyvstala z pozemského prachu a špiny“.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Poľsko, vlajka, zástava, výročie ústavy

Poľský minister obrany trvá na tom, že za haváriou lietadla s Kaczynským bolo Rusko

14.12.2017 21:47

O Macierewiczovi sa v poľskej tlači objavujú informácie, podľa ktorých by mohol byť napojený na ruskú tajnú službu a to, akým smerom vedie vyšetrovanie, by mohlo byť len spravodajskou hrou.

Cesta, cesty, doprava, diaľnica

NDS chystá súťaže na časť obchvatu Prešova a na úsek R2 pri Mýtnej

14.12.2017 20:13

NDS plánuje vyhlásiť už skôr avizované súťaže, prvú do 29. decembra tohto roka a druhú do 31. januára 2018.

ľudia

Konšpirácie na vzostupe. Experti dvíhajú varovný prst

14.12.2017 20:00

Konšpiračnej teórii, že svet ovládajú tajné spolky, ktoré sa usilujú o totalitnú svetovládu, verí čoraz viac ľudí. Darí sa aj iným pochybným myšlienkam.

G20-GERMANY/

Nechceme tu desiatky Saakašviliov, reagoval Putin na možnú kandidatúru Navaľného

14.12.2017 19:40

"Otočte stránku a dospejte už!" odkázal ruský prezident poľskej vláde. Na otázku opozičnej novinárky, ktorá v októbri prežila pokus o atentát, odmietol odpovedať.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 97478x
Priemerná čítanosť článkov: 1572x

Autor blogu