Založ si blog

dianie zmyslu. . .

…alebo Niekoľko poznámok k súčasnej slovenskej poézii.

Problém zmyslu je v prvom rade problémom ontologickým a teda okrem takmer banálneho konštatovania, že snaha nachádzať zmysel v čomkoľvek je elementom rýdzo ľudským, možno tiež skonštatovať, že pre človeka robí svet obývateľným práve napĺňanie zmyslom.

Napĺňanie sveta zmyslom, so svojím rezultátom či vyústením v podobe zmysluplnosti človeka alebo jeho artefaktov vo svete, sa týka napospol činností tvorivých. Ontologický status poézie (a umeleckej tvorby vôbec) je bytostne spätý s tvorbou nového, avšak kvalitatívne nového.

Nesubstančná ontológia je so svojím popretím prvotného, privilegovaného súcna, arché, prapočiatku, všetkovysvetľujúceho princípu najvhodnejším priestorom na uvažovanie o takom prístupe k pochopeniu poézie (v hermeneutickom, nie mocenskom zmysle slova), v ktorom je zmysel, jeho dianie, vznikanie a zanikanie textom imanentný.

Nie je tu teda potrebná žiadna vonkajšia či vnútorná štruktúra, ktorá by poézii zmysel udeľovala či prepožičiavala. Český literárny vedec a sinológ Oldřich Král vo svojej charakteristike čínskej poetiky, zachytenej v Knihe listín, poznamenáva, že „prvotné nie je ani slovo ani písmo, ale tá ešte neartikulovaná, prirodzene existujúca intencia“. V samotnej Knihe listín sa píše, že „báseň vyslovuje intenciu“.„relativizuje substanciálnu povahu vecí“. Ako ďalej píše Král, „toto poňatie je prirodzené/logické v myslení, ktoré rozumie svetu len ako konkrétnemu a nepretržitému kontinuu v pohybe“.

Sémantický obsah (básne) je vždy a za každých okolností vo vzťahu, čím vlastne „relativizuje substanciálnu povahu vecí“. Ako ďalej píše Král, „toto poňatie je prirodzené/logické v myslení, ktoré rozumie svetu len ako konkrétnemu a nepretržitému kontinuu v pohybe“.

Zdá sa mi, že takéto nazeranie na báseň je zaujímavé aj v našom priestore, rešpektujúc pritom samozrejme inú poetologickú tradíciu Západu i odlišné systémové nastavenie indoeurópskych jazykov, v tomto prípade slovenčiny.

Predmetom mojich ďalších úvah budú texty dvoch autorských individualít, ktoré na fundamentálny problém vzťahu človek – zmysel – svet poukázali zaujímavým spôsobom. Výsostne filozofické či filozofujúce texty Rudolfa Juroleka a Erika Jakuba Grocha nám ponúkajú priestor na uvažovanie o takom rozmere poézie, v ktorom synkretizmus znova ožíva vo svojom produktívnom rozmere.

Uvažovanú produktívnosť nenachádzame v postmodernej intelektuálnej hre  alebo v ostentatívnej nedôvere v metaforu, ale najmä v uvedomení si skutočnosti, že filozofovanie a umelecká imaginácia vyrastajú z tých istých koreňov. Myslenie u Juroleka ani u Grocha nie je pojmovou ani estetickou špekuláciou, ale v prvom rade pýtaním sa a pochybovaním, teda tými najzákladnejšími komponentmi tvoriacimi človeka.

Obrat k jazyku tu nie je samoúčelný, je krytý dôverou v nerelativizovateľnú prítomnosť étosu ľudskej bytosti, ktorá sa v nehumánnom svete potvrdzuje – paradoxne – práve pýtaním sa na tie najzákladnejšie otázky bytia a pochybovaním o nich. Nachádzanie priestoru, v ktorom už človek nie je ďalej redukovateľný bez toho, aby stratil ľudskú podobu sa stáva tým, čo Jurolekove a Grochove texty napĺňa zmyslom.

Český filozof Miroslav Petříček v súvislosti s imagináciou hovorí o absencii základu, čo zabezpečuje, aby imaginácia bola slobodnou hrou obrazotvornosti a teda tvorením, „v ktorom ešte stále znie echo božského tvorenia z ničoho“. Jediným „základom“  podľa neho môže byť len negativita, teda odkazovanie na to, čo ešte nie je, čo je však potenciálne možné si predstaviť. Imaginácia je presným postihovaním sveta z toho dôvodu, že je metaforická.

Reflektovať zmysel v poézii tak znamená byť k nesubstančne ontologicky chápanej realite básne vo vzdialenosti, ktorú už snáď možno nazvať bezprostrednou. Odklon od platónskeho chápania univerza ako radikálne rozdelenej, a rozdielnej, entity možno nájsť u oboch autorov. V ich textoch jav a esencia nie sú dva svety, z ktorých je navyše skutočný len ten druhý, práve naopak. Sú rovnocenným, rovnomocným rubom a lícom jednej a tej istej reality, pretože len takýmto spôsobom možno udeliť bytiu človeka vo svete status zmyslu.

V Grochových textoch ani transcendencia nefunguje ako zásvetná realita, je to skôr duchovný princíp realizujúci sa – paradoxne – už na tomto svete. Len tu je totiž možné realizovať Lásku, u Grocha jeden zo stavebných kameňov ľudskej existencie. Groch napriek tomu transcendenciu neodmieta, je však preňho pokračovaním, nie popretím zmyslami vnímanej skutočnosti. Tá je síce fragmentárna, jej ignorovanie by však pravdepodobne viedlo k nemožnosti dosiahnuť ďalší stupeň postihnutia sveta, stupeň holistického nazerania na svet.

Ján Gavura v tejto súvislosti poznamenáva, že Grochov „svet má podobu procesuálnosti, zároveň má však jeho fascinácia počiatkom kresťanské korene“. Tu je hádam potrebné poznamenať, že takáto procesualita je len zdanlivá. Groch akoby si to uvedomoval a popri počiatku hovorí aj o iniciácii. Iniciácia ako vstup, prienik, spirituálne, rovnako ako profánne zasvätenie nehovorí nič o prvotnosti v ontologickom zmysle slova.

Skôr by bolo možné hovoriť o rôznych – i prekrývajúcich sa a mimobežných iniciáciách. Tie sú súčasťou procesuality bytia, sú časťou jednej a tej istej kontinuálnej Premeny Univerza. Aj nebytie je tak len zdanlivé, je bytím v inej forme, s iným obsahom a významom. Dianie zmyslu v Grochových textoch potom dostáva nový, zaujímavý rozmer: spočíva v dôvere v kontinuitu sveta, ktorého je človek integrálnou súčasťou bez ohľadu na to – alebo vďaka tomu, že ho nedokáže, či skôr nechce racionálne pochopiť a interpretovať.

Aj spiritualita v Grochových básňach je zvláštneho razenia. Neoperuje so strachom, hrôzou a moralizovaním, nevyvoláva pátos. Podľa Jána Gavuru „neistota (u Grocha) nie je dôvodom na horlivú mobilizáciu poznávať alebo na strach, ktorý si vyžaduje únik“. Je to radikálny odklon od tradície Západu, postavenej na takom vnímaní sveta (Univerza), ktorý je k človeku nepriateľský.

Grochovo uvažovanie je prekvapivo blízke tradícii Ďalekého východu s jeho dôverou v prirodzené zákonitosti Univerza. Láska, bolesť, život, vznikanie i zánik tvoria uňho metafyzické podložie, princípy, ktorými sa Univerzum zjednocuje, tvorí, ozmyselňuje. Elementy sveta síce majú svoj počiatok a koniec, rovnako ako existuje prvotný a odvodený stav vecí, nepopiera sa však ich ontologický status bytia. Takéto oscilovanie medzi Platónom a taoizmom je k tomuto svetu pripútané dôverným, bezpečným obrátením sa k zmyslom, tvoriacim prvý, naivný, kontakt s realitou.

Samozrejme, nemožno zabudnúť na Grochov obraz naivity. Explicitne ale aj implicitne putuje – s výnimkou prvých dvoch zbierok – naprieč jeho textami. Groch nie je dialektik, jeho „druhá naivita“ je skôr permanentnou snahou o akýsi návrat k tušenému, predpokladanému prvopočiatku. Nemožnosť  dosiahnuť stav nepoškvrnenosti prvej, detskej naivity nie je zdrojom pesimizmu či nihilizmu.

Takáto detská naivita nereprezentuje infantilnosť, práve naopak, svojou prostoduchosťou a dôverčivosťou – v bytostnom spojení s zmyslovým vnímaním – je podľa Zoltána Rédeya „kľúčovým predpokladom kontaktu so svetom“ (Rédey, s. 12). Naivita sa stáva svetom bez-prostrednosti, svetom bez klasifikácií, bez centra a okrajov, bez privilegovaných častí celku. Korení v dôvere v to, že v skutočnosti na tejto úrovni neexistuje cezúra medzi viditeľným a podstatným, medzi javom a myslením /o ňom/.

Na rozdiel od tejto, prvej, naivity, je druhá naivita nutne reflexívna, znaková. Priestorom druhej naivity nie je únik, skôr snaha umiestniť lyrický subjekt do mimobežných línií vzhľadom na /post/moderné okolie. Až tu sa objavuje dištinkcia medzi videným a mysleným, až tu sa objavujú pochybnosti vyvolané raciom.

Texty Rudolfa Juroleka sú v súvislosti s načrtnutou témou diania a zmyslu inšpiratívne už svojimi názvami. Knižka Hierografia síce slovníkovo evokuje transcendentné posvätno, v skutočnosti sa v nej stretávame s mikroúvahami a sentenciami, ktoré niekedy až zenovo paradoxne a zároveň metaforicky presne a jasne formulujú subjektívne vnímané a zároveň univerzálne platné princípy chodu Univerza. Zásvätno je inštalované dovnútra sveta, zmysel mu určuje samotná existencia jedného priestoru, v ktorom „pochybovať je najlepším prostriedkom, ako byť slobodný“ (Jurolek, s. 19).

V básnickej zbierke Život je možný nachádzame už v nadpise odkaz na fundamentálnu ontologickú kategóriu možnosti. Možnosť, chápaná ako nenutnosť, otvorenosť kvalitatívne novému, vznikajúcemu z objektívnych zákonitostí pohybu/premeny síl jin a jang je v tejto zbierke ponúknutá na premyslenie nášmu civilizačnému okruhu.

„Život je možný“ – teda vôbec nie bezpodmienečne nutný, zároveň však reálne existujúci a teda majúci zmysel nie čiastkový, čiastočný či niečím podmienený, ale totálny a totalizujúci vo svojej autonómnosti a rozpriestranenosti v celom Univerze. A čo je dôležité, tento zmysel sa deje, bez počiatku a konca, bez teleologických obmedzení, slobodne už tým, že existuje v takejto kvalite.

Spojenie života s jednou zo základných filozofických kategórií vlastne odkazuje na to, že v tomto myšlienkovom rastri je prechod ontológie do axiológie (a naopak) prirodzenou cestou bytia. Stieranie klasifikujúcich cezúr sa deje v prospech hermeneutického uchopenia reality. Takýto vhľad nie je možný uskutočniť analýzou izolovaných, umelo oddelených častí celku, práve naopak. Do Jurolekových textov nám je umožnené vniknúť len plynulým prechádzaním jednotlivosťami pri súčasnom vedomí reálnej existencie celku.

Paradoxom stretu života a možnosti, to jest ne-nutnosti je zrod, existencia človeka. Jurolek tu vlastne robí krok od biotického rozmeru života k tomu axiologickému, premýšľa o človeku rešpektujúc jeho situovanosť v celku Univerza a zároveň ho umiestňuje do kontinua „života“. Ľudskosť však uňho nevyrastá z tradície novovekého racionalizmu Západu, naopak, je to práve racionalizmus, voči ktorému sa rovnako ako Groch vymedzuje.

Paralýza, neschopnosť pohybu fyzického či mentálneho, nemožnosť nájsť miesto na napísanie básne (Jurolek, s. 11), to je výsledok vychýlenia z prirodzeného chodu Univerza. Grocha vo svete ľudí zachraňuje cit lásky, pocit láskavosti, Jurolek je schopný/ochotný napísať len toto: „Nie, nedokážem milovať. Všetko, / čo cítim, je bolesť. / a nechcem, aby ma ktokoľvek miloval.“ Popretie intímneho ľudského kontaktu je uňho vynahrádzané ponorom do vlastného vnútra: „Ešte vo mne zostali zreteľné zvyšky raja.“

Skepsa u Juroleka ale nie je nihilistická, nepopiera život, len pochybuje o človeku, o sebe a Bohu. Je to skôr zenový povzdych mudrca, hoci aj bez posmešného úškľabku. Dôležitosť zmyslového vnímania je zrejmá u oboch básnikov. Takáto forma kontaktu sa im zdá mnohokrát neporovnateľne čistejšia, prostejšia a pravdivejšia, ako čokoľvek iné.

Kým u Grocha je ozmyselňovanie skutočnosti dané v prvom kroku preferenciou zrakového vnemu, Jurolekovou doménou sa zdá byť chuť. „Sladkosť detstva“ má v sebe konotačnú silu upriamiť našu pozornosť na prúdiacu pozitívnu energiu, podobne ako z Grochovej básne Druhá naivita: „Zložiť okuliare a už nevidieť písmená,/iba knihu, z ktorej rastie strom, a o chvíľu / ani strom nie, len vtáka, ktorý sedí na strome, / a nakoniec ani toho nie, len jeho spev, /ktorý odvráti čistý, prostý zrak“ (s. 32).

Aplikujúc Petříčkove poznámky o vzťahu literatúry a filozofie na texty Erika Jakuba Grocha a Rudolfa Juroleka možno povedať, že prostredníctvom ich básnických fikcií je možné pochopiť skutočnosť tak ako je, to znamená ako majúcu zmysel, ako zmysluplne dejúcu sa skutočnosť. Tieto úvahy snáď možno nateraz uzavrieť Holderlinovym veršom „básnicky bydlí člověk“, podopretým Heideggerovou interpretáciou: „Básnění nevzlétá nad zem a nepřekračuje ji, aby ji opouštělo a vznášelo se nad ní. Básnění přivádí teprve člověka na zem, a vede ho k ní, a tak ho uvádí k bydlení.“ (s. 91)

 

 

Literatúra

Gavura, J.: Na ceste za slobodou svätosti. In: Romboid, č. 4, roč. 41,

2006, s. 17 – 23.

Groch, E. J.: Druhá naivita. Trnava: Edition Ryba, 2005.

Groch, E. J.: Em. Prešov: OZ Slniečkovo, 2006.

Groch, E. J.: Infinity. Prešov: OZ Slniečkovo, 2008.

Groch, E. J.: L‘acinéma. Banská Bystrica: Drewo a srd, 2001.

Groch, E. J.: To. Banská Bystrica: Drewo a srd, 2000.

Heidegger, M.: Básnicky bydlí člověk. Praha: Oikoymenh, 2006.

Jurolek, R.: Hierografia. Námestovo: Solitudo, 1999.

Jurolek, R.: Život je možný. Prešov: OZ Slniečkovo, 2006/2007.

Král, O.: Vědomí básně a vědomí básníka ve staré Číně. In: Původ

poezie. Praha: Argo 2006.

Rédey, Z.: Vedomie stratenej naivity. In: Romboid, č.  4, roč. 41, 2006,

s. 11 – 16.

Petříček, M.: Literatura a filosofie. In: Romboid, č. 4, roč. 42, 2007,

s. 38 – 44.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Lukašenko, Minsk, Bielorusko

V Bielorusku zatkli 17 ľudí pre podozrenie z príprav nepokojov

23.03.2017 10:47

Za uplynulé dva dni v Bielorusku zadržali 17 ľudí. Stalo sa tak zrejme na základe podozrenia z prípravy masových nepokojov v tejto krajine.

vlajka, Londýn, Veľká Británia, Westminster

Briti na sociálnych sieťach uisťujú, že ich terorizmus nezlomí

23.03.2017 10:24

Briti aj obyvatelia Londýna po stredajšom teroristickom útoku v metropole vyjadrujú na sociálnych sieťach sústrasť s obeťami.

Miroslav Lajčák

Lajčák: Boj proti ISIS musí ísť ruka v ruke s politickým procesom

23.03.2017 10:06

Na stretnutí 68-člennej Globálnej koalície proti tzv. Islamskému štátu (ISIS) v americkom Washingtone sa diskutovalo o ďalšom postupe v boji s touto organizáciou.

Peniaze, euro

Kia Motors Slovakia plánuje zvýšiť mzdy o sto eur

23.03.2017 10:05

Automobilka Kia Motors Slovakia v rámci kolektívneho vyjednávania predstaví vo štvrtok zamestnancom konečnú ponuku na zvýšenie miezd.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 85321x
Priemerná čítanosť článkov: 1376x

Autor blogu