Založ si blog

groch | ábé, aha a spol.

Chcete mať indigové deti? Olejte ich atramentom. A potom sa spolu začítajte do čarovných príbehov v novej rozprávkovej knižke Erika Jakuba Grocha Ábé, Aha a spol., jednej z najkrajších, aké sa tu v ostatných rokoch objavili.

Práca otca a syna. On píše, on maľuje. Do sveta nakoniec vyprevadia niečo, čo poteší zmysly a ulahodí premýšľaniu. Je to zvláštne a zároveň krásne nečiernobiele, že ten, kto píše o tom, že by sme sa mali posunúť od toho, čo vidíme a neexistuje k tomu, čo nevidíme a existuje, si dá tak veľmi záležať na mäkkých listoch, tvrdej väzbe, na farbách obrázkov, na vôni písmeniek.

A pri tom všetkom stále ostávame v metafyzike, v tom, čo je „za“. Lebo práve TO svieti z Poézie slova viazaného vo verši i voľne poletujúceho v príbehu. Tam prebýva svetluška, ktorá nás, keď sa podvolíme, neomylne vedie bludiskom obrazov, metafor, labyrintom pocitov a interpretácií. Pridajme k tomuto všetkému uvedomenie, že si čítame rozprávku, svet mágie a zázračna, svet detsky dospeláckej a zároveň dospelo detskej imaginácie, a zrazu zistíme, že matrix je vtedy, keď sme v zamestnaní, v krčme, na dovolenke.

Sedem. Toľko je príbehov, toľkokrát vstupujeme do zmrzačeného sveta, ktorý čaká na poľudštenie.

„Na obzore holých hrebeňov za mestom sa týčili blyšťavé mrakodrapy, oslepujúce hory sklenených bánk a poisťovní, nič, čo by pripomínalo krajinu z prastarých kníh, aké videli v Knižnici.“

Ábé a Aha si s očarujúcou dôkladnosťou detí vytvárajú vlastnú krajinu, v ktorej sa stretáva dávno neexistujúca pôvodnosť prírody, vybetónovaný svet ich súčasnosti a minulosť archivovaná v knihách. Realita je pre nich konštrukcia, puzzle, ktoré skladajú na skle monitora. Štyri svety: realita príbehu, jeho detská interpretácia, virtuálny svet a to, čo je uložené v knižkách. Ďateľ, vystrihnutý z knihy, naskenovaný do počítača sa pred očami detí (a s ich pomocou) preďobe na slobodu a odletí za Mesto, tam, kde na jednom mieste žijú spolu všetky vtáky.

Doplniť, domaľovať to, čo chýba. Nie neexistujúce, lebo také nejestvuje. Je len chýbajúce a to čaká na pozvanie do príbehu. Ábé a Aha s neomylnosťou detí tušia, čo a kde hľadať. Ich „malý“ svet je oveľa zložitejší, ako vedia rozumom obsiahnuť, napriek tomu nie sú stratení. Pohybujú sa tam s ľahkosťou dôvery, ktorú nemožno získať, možno ju len nájsť vo svojom vnútri. Druhá naivita vstúpila do rozprávky.

„No v tej chvíli začuli, ako im cez ústa prúdi vzduch, bez ktorého by sa udusili a zomreli. Ani nemukli a počúvali, ako veľmi sa nadychovanie a vydychovanie ponáša na dutý zvuk, ktorý vydávajú veľryby, keď si vyznávajú lásku. A keď sa nakoniec dutý zvuk vytratil do prázdna medzi nadychovaním a vydychovaním, začuli najtichšiu pieseň na svete, neúnavné búšenie srdca, tlkot vo vlastnej útlej hrudi, Najstarší Hlas Na Svete.“

Dotyk s tichom je bez hluku, v známom priestore čítania. Vedieť sa sústrediť, koncentrovať sa na to naozaj Dôležité, to je ozajstná moc všetkých naoko bezvýznamných. Lebo tichom sa svet nedá podrobiť, dá sa mu však porozumieť a súznieť s jeho rytmom.

 

Príbeh o prázdnych stranách

„Aha nepovedala nič. Niekedy je dobré nepovedať nič. Len privrieť oči. Pozrieť sa na slnko. Na hviezdy za slnkom. Doďaleka. Dovnútra. Nepremýšľať. Mlčať. Spomenúť si na niečo, na čo by sme si inak nespomenuli.“

Keď nehovoríme a máme odvahu vnímať Toho Druhého (To Druhé), prestávame byť sami. Nebyť sám potom znamená byť človekom. Hľadiac dovnútra v skutočnosti pozeráme na nekonečno. Tam, kde slnko neoslepuje, ale osvetľuje našich blížnych a teda aj nás samých. Niekedy si treba spomenúť, kde je nám dovolené len pozerať a kde naozaj niečo uvidíme.

„Doma otvorili knihu a dlho sa dívali na prázdne strany rozrezaného listu. Hľadali na nich stopy príbehu, písmenká, ktoré možno do prázdnych strán kedysi dávno vsiakli. Ale keď Príbeh o prázdnych stranách dočítali do konca, pochopili, že v rozprávke nič nechýba. Ba ani prázdne strany, o ktorých sa v Príbehu o prázdnych stranách píše. Nič.“

Stretnutie s Prázdnom je väčšinou deprimujúce, zneisťuje nás myšlienka na stratu čohosi, čo často ani nedokážeme popísať. Tak, ako je pre mnohých zlo len nedostatkom dobra, pre niekoho je neexistencia niečoho v skutočnosti len jestvovaním v inej forme, na inej úrovni. Nič neexistuje.

„Cesta do Číny za čínskym brusičom vychádzala Ábé a Aha v ústrety sama od seba, vôbec ju nemuseli hľadať, rovnako ako každá cesta, ktorá má cieľ a vy do nej vkladáte všetky svoje nádeje. A Ábé a Aha vložili do cesty všetky svoje nádeje vrátane poslednej, ktorú si ustráchaní zbabelci chránia ako nedotknuteľnú rezervu. Preto nakoniec nikdy nikam nedôjdu, nič nové neobjavia, zomrú a ani neprežijú nejaký príbeh, ktorý by stál za vyrozprávanie.“

„Vzdajte sa všetkých nádejí, vy, ktorí vstupujete,“ stojí na bráne do Danteho pekla. Ábé a Aha však kráčajú po Ceste života, hľadajú (a nachádzajú) svoj vlastný Príbeh, načúvajú nemému rozprávaniu vlastných sŕdc. Vkladajú celú svoju nádej do pochopenia toho, čo Je – Dante prevrátený naruby.

„…keď Príbeh o prázdnych stranách dočítali do konca, pochopili, že v rozprávke nič nechýba. Ba ani prázdne strany, o ktorých sa v Príbehu o prázdnych stranách píše. Nič“

Vpisovanie seba samých do kultúrneho  symbolu tejto civilizácie. Kniha ako priestor dopisovania sa človeka do kompletnej podoby. Jedna z mála pozitívnych simulácií. Alebo inak: zotretie  rozdielu medzi príbehom v rozprávke a tým naším, skutočným. Písanie je tvorba fikcie, neskutočného, toho, o čom nemožno povedať, že je ne-pravdivé. Možno preto je pre život človeka také okúzľujúce. Prázdno vo fikcii sa zdá byť práve takýmto nechýbajúcim prázdnom. Ábé a Aha však už vedia, že je to v poriadku, zvyšok je v nich.

 

Tom

„Ábé a Aha hľadeli na jemné, ohybné stebielko a na tvrdý asfalt, cez ktorý sa stebielko predralo. Ako sa vládalo tenké, jemné a slabunké stebielko pretlačiť cez tvrdý asfalt až na povrch? Ako keby sa Ábé a Aha holou rukou pretlačili dovnútra oceľového trezora.“

“V Podnebesí nie je nič poddajnejšie a slabšie než voda, a predsa ak voda zaútočí na tvrdé a silné, niet toho, čo by bolo schopné nad ňou zvíťaziť, a tým ju zmeniť. O tom, že zvíťazí slabé nad silným, o tom, že zvíťazí poddajné nad tvrdým, niet v Podnebesí pochybností, no niet toho, kto je schopný tak konať,” píše sa v prastarej knihe Tao Te ťing. Keď existuje večnosť, tak má určite takúto podobu…

Starý Majster nepoznal Ábého ani Aha, preto tá skepsa. Šašovia a deti (vraj najmä tie indigové) majú v sebe to, čo tu akoby chýbalo. Schopnosť prekuknúť za závoj rozdielností a prirodzene rešpektovať fakt, že fyzika a etika fungujú podľa tých istých zákonov Univerza. Možno tu kdesi prebýva oná Druhá naivita, rozumná, pokorná dôvera v tento svet.

„Pieseň vychádzala zo samého stredu, odkiaľ vychádzala Pieseň. Pretože na mieste, kde stoja pahýle stromov, kde niet nijakej cesty a kde niet ničoho, čo by sa podobalo na niečo, pekné, musí byť Pieseň stredom všetkého, miestom podobným hviezde alebo zabudnutej čistinke obkolesenej kvitnúcou zeleňou. „Myslím, že sme kdesi na konci sveta. Alebo uprostred konca sveta,“ povedal Ábé a ukázal prstom na krajinu okolo seba…“

Ábé a Aha našli miesto, kde sa stred stáva svojimi okrajmi a okraje sú stredom. Dotyk s Počiatkom, s Bodom nula nie je deprimujúci, hoci všade naokolo sa rozrastá púšť. Púšť je totiž miesto, kde sa stráca protikladnosť, ktorú sme si zamurovali do základov našej interpretácie sveta. Je bezpečná i nebezpečná, rodiaca i smrtiaca, večná i každú sekundu sa meniaca zároveň. Púšť je symbolom reality a zároveň jej zhmotnením do podoby, ktorú dokážeme vnímať a interpretovať.

A nakoniec Pieseň. To, čo nemožno stratiť ani získať, vytvoriť ani ukradnúť. Neustále povstáva z toho, čo tvorí náš svet. Z každého z nás rovnako, ako z kameňa pri ceste, z prázdnej hlinenej kaplnky uprostred ničoho, zo štrbiny uprostred byľky, keď do nej fúkneme alebo keď do nej zavíta vietor.

 

Pochopiť pieseň, ktorá zrodila svet Silmarilionu i svätých kníh, pieseň prichádzajúcu od druidov, dervišov, šamanov a kňazov. Pochopiť pieseň, ktorá odznie a predsa ostáva. Pieseň, ktorá je mandalou a preto nás vedie k tomu, čo naozaj je.

 

„Opatrne som strčil ukazovák do mäkkého piesku – a začal písať.“

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Trump

Päť výziev Donalda Trumpa

21.01.2017 11:00

Donald Trump si neprebral len kľúče od Bieleho domu. Nemá na pleciach iba osud Ameriky. Je najmocnejší človek na svete, ako sa tradične hovorí prezidentovi USA.

Jammeh

Porazený prezident Gambie potvrdil, že je ochotný odstúpiť

21.01.2017 09:58

Dlhoročný gambijský prezident Yahya Jammeh potvrdil v televíznom príhovore, že je ochotný vzdať sa moci a ukončiť tak politickú krízu, ktorú vyvolalo jeho odmietanie uznať výsledky decembrových prezidentských volieb pre údajné nezrovnalosti.

autobus, Taliansko

Pri nehode autobusu s maďarskými školákmi zomrelo v Taliansku 16 ľudí

21.01.2017 09:38

Piatkovú nehodu autobusu, ktorý prevážal maďarských školákov, neprežilo 16 ľudí. Autobus havaroval pri talianskej Verone.

Taliansko, lavína

Zo zasypaného hotela v Taliansku vytiahli ďalších štyroch preživších

21.01.2017 09:15

Z trosiek lavínou zasypaného hotela v strednom Taliansku záchranári vyslobodili ďalších štyroch živých ľudí, čo zvyšuje počet zachránených na deväť.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 82813x
Priemerná čítanosť článkov: 1336x

Autor blogu