Založ si blog

jurolek | smrekový les

Poézia, v ktorej „nejde o človeka“, nemá u nás dlhú tradíciu. Akoby sme sa odjakživa báli vstúpiť na pôdu ním nedotknutú, či lepšie, na územie, ktoré si vystačí aj bez neho. Laučíkova poetická speleológia síce dodnes zostáva ojedinelou, kompromisná vytesnenosť človeka sa v rôznych podobách a polohách objavuje v textoch Rudolfa Juroleka.

 

V edícii Mušľa levočského vydavateľstva Modrý Peter vyšli od roku 1992 už viac ako dve desiatky zbierok súčasných slovenských básnikov a poetiek. V poradí dvadsiatou piatou je Smrekový les Rudolfa Juroleka.

 

Po Posunku (1987), Dobrovoľnej samote (1994), Putovaní Jakuba z Rána (1996), Hierografii (1999) a zbierke Život je možný (2007), za ktorú získal v roku 2008 cenu Bank Austria Literaris za poéziu, je to v poradí šieste stretnutie s jednou z najzaujímavejších poetík v súčasnosti u nás.

 

Zbierka Smrekový les (Modrý Peter, Levoča 2009) je formálne rozdelená na dve časti, v každej sa nachádza dvanásť básní. S takouto pravidelnosťou, či skôr súmernosťou, takou prirodzenou pre prírodu, sa však nestretávame len v tejto vrstve. Je dominantná aj hlbšie, tam, kde prebýva autorov lyrický subjekt. Jeho ostýchavosť a Jurolekov suverénny básnický rukopis koexistujú v produktívnej opozícii, postrehnuteľnej na celej ploche zbierky i v detailoch konkrétnych veršov.

 

Vertikalitu spojenia oboch častí zabezpečuje vzťah nebo – ľudské bytie. Táto jednorozmernosť je zaujímavo sproblematizovaná snovaním neba, teda činnosťou typickou pre pavúky. Nosnou metaforou celej zbierky sa javí byť spletanie transcendentna, jeho vytváranie, rovnako ako jeho spájanie s ľudským svetom. Oba svety sú v síce v priam existenciálnej opozícii, toto napätie je však výsostne produktívne.

 

Ani jeden z pólov nie je vytesňovaný či marginalizovaný na úkor toho druhého, oba vytvárajú pre lyrický subjekt priestor, v ktorom sa vytvára a najmä nachádza svoje miesto. Tento pohyb je rámcovaný sieťou, upnutou medzi tým živočíšnym a božským, v ktorej je človek nútený jestvovať. Nutnosť byť, táto základná existenciálna premisa, je postavená proti božskej slobode nebyť: „Niekedy už nevládzem: najradšej / by som si ľahol do jesenného lístia / a splynul so zemou a nebom. / Nebyť – aké by to bolo božské! / Ľudské je byť.“

 

Úzkosť však nie je nekonečná, východiskom je splynutie, stotožnenie sa (s Univerzom?). Jurolekove subtílne verše ohmatávajú čosi dôležité: moment, keď poodstúpenie moderného človeka od seba samého po období nadšenia a dôvery zrazu prinieslo únavu a vyčerpanosť.

Kríza západnej racionality je premietnutá do (seba)pozorovania lyrického subjektu, ktorý má nie náhodou formu 1. osoby singuláru. Táto horizontálnosť, ktorú možno dešifrovať ako druhý semiotický moment v zbierke, osciluje medzi človekom a-sociálnym (lebo prírodným) a anti-sociálnym (lebo konzumným).

 

Jednou z inšpiratívnych línií uvažovania O Jurolekovom Smrekovom lese môže byť aj porovnanie jeho uvažovania o podstate poézie, o tom, čo je v jej písaní dôležité s tým, ako nej uvažuje Erik J. Groch. Ten uvádza svoju zbierku To citátom sv. Jána z Kríža: „Od toho, čo vidíme a nejestvuje, musíme ísť k tomu, čo nevidíme a jestvuje.“ Sme uvádzaní do sveta, v ktorom sa popieranie zmyslovosti deje v prospech toho, čo je očiam neviditeľné a napriek tomu (alebo práve preto) existuje.

 

Jurolek v prvej časti zbierky nazvanej Zosnovanie neba si naopak poznamenáva: „Keby nebo nebolo nič iné, / len to, čo vidím, / stačilo by to.“ Akoby nebo, skutočnosť „tam hore“, bolo reálne do tej miery, do akej je reflektovateľné zrakom. Problematizujúcim prvkom je spochybňujúce „keby“, ktoré celú výpoveď posúva do  polohy nenaplneného (nenaplňujúceho sa) priania, nerealizovanej túžby, či povzdychu. Nič to ale nemení na tom, že sa tu stretávame s diametrálne odlišnou optikou nazerania na skutočnosť a na postavenie lyrického subjektu v nej.

 

Na inom mieste nájdeme tieto verše, reflektujúce cez prizmu autonómneho básnického textu motív vlastníctva: „Mnohého sa musím vzdať, veľa toho musím nemať, / aby som pochopil strom, vnikol do modroty modrej.“ Orezávanie osobnosti lyrického subjektu až na kosť, to jedna z Jurolekových stratégií písania. Všíma si vždy tie jeho polohy, v ktorých sa ocitá bez čohosi na prvý pohľad pre nás samozrejmého – lebo materiálneho.

 

Elementárne bytie (nie nutne ľudské) bez ornamentov, príveskov a nánosov sa v jeho veršoch objavuje ako koncentrát, ktorý nie je ochotný riediť. „Muž a žena pri rieke: / sedia a čítajú si. / A nablízku deti. / Komplementárne bytie, úplná existencia, život, ktorému možno uveriť.“ Uveriteľnosť čohosi je daná predovšetkým tým, nakoľko je možné to čosi okresať na čistú ontológiu Univerza. Nemali by nás pritom mýliť jeho ľudské rozmery, človek je v ňom predsa dôležitý rovnako ako čokoľvek iné. V momente, keď si uvedomí, že nie je o nič podstatnejší.

 

„Som tu a nemám k tomu čo dodať. / Existencia je dokonale zaokrúhlená.“ Byť tu a teraz, prosto jestvovať bez ospravedlnenia a vysvetľovania, to je výsostné právo všetkého a každého  na tomto svete. Potvrdzovanie seba samého obyčajným existovaním, to je intelektuálny vrchol sebavedomej ľudskej bytosti.

 

Zaujímavým premostením oboch častí zbierky (Zosnovanie neba, Byť je ľudské) je motív lásky: „Jesenná krajina mi bolestne pripomína lásku. / S vedomím teba je svet znesiteľnejší. Dozreté šípky a trnky: tvary a farby, / v ktorých je ten najčistejší výťažok roka. / Tu bol raj. Tu sa udial život. / Tu som bol s tebou.“

 

Je pre Juroleka príznačné, že práve láskou spája nebo s človekom. Tento na prvý pohľad rýdzo ľudský cit jeho lyrický subjekt objavuje všade okolo seba – v ne-ľudskom priestore lesa, prázdnej krajiny. Práve jeho schopnosť odhaliť lásku a zúčastniť sa jej svojím jestvovaním, je potvrdením jeho participácie na bytí Univerza.

 

Samozrejme, dichotómia láska – smútok sa dodržiava, táto komplementárna dvojica je v druhej časti zbierky centrálnou. „Uprostred noci sa zobudím / s hrôzou v duši: / budem musieť prežiť / život bez lásky? / Ale to nie mňa nemilujú, / ja nemilujem.“

 

Takéto vyznania, typické pre ľúbostnú poéziu, sa u Juroleka objavujú výhradne v existenciálnej polohe, čím sa bezpečne vyhýba pátosu a gýču. Hra s absenciou, prázdnom, napĺňaním a vyprázdnením na emocionálnej úrovni je originálnym potvrdením ľudského vkladu do totality Bytia. Krehkosť človeka daná emocionálnymi mantinelmi je však kompenzovaná jeho holou fakticitou: „Niekedy už nevládzem: najradšej / by som si ľahol do jesenného lístia / a splynul so zemou a nebom. / Nebyť – aké by to bolo božské! / ľudské je byť.“

 

Byť človekom je veľmi ťažké, tento údel je však zároveň darom, poznanou nutnosťou a slobodou zároveň: „Bolesť nikdy nie je ďaleko, / vždy je v jadre. / Usilujem sa ju zakryť telom.“ Utrpenie, smútok, strach, bolesť – to všetko je našou imanentnou súčasťou, to sme my. Existenciálnych úzkostí sa zbaviť nedá, tvoria človeka v nás. Sú bremenom i záštitou, referenčným rámcom, naším dôkazom pred Bohom. Neistota trvá, sme spochybniteľní – najmä sami (pred) sebou, čo nás ale zároveň paradoxne (?) robí silnými a približuje k nebu: „Podstatné je znova zažiť leto, / so všetkým jeho nebeským svetlom / a zemským túžením. / Podstatné je znova uvidieť / svoju ruku, ako sa drží života. / Vydýchnuť sa, / vdýchnuť sa.“

 

Jurolekova poézia sa k nám dostáva ticho, nenápadne. Jeho verše sú ako vzduch, ktorý vdychujeme a tak potvrdzujeme, že náš život je možný. Sme slobodní presne tak, ako sme toho schopní.  Viac nám nebolo naložené, hoci mohlo byť. A ten pocit, vôľa „ako keď chceš splynúť, splynúť s nebom, a nemôžeš“, to sú dozvuky raja, ktorý raz v sebe objavíme.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Trump

Päť výziev Donalda Trumpa

21.01.2017 11:00

Donald Trump si neprebral len kľúče od Bieleho domu. Nemá na pleciach iba osud Ameriky. Je najmocnejší človek na svete, ako sa tradične hovorí prezidentovi USA.

Jammeh

Porazený prezident Gambie potvrdil, že je ochotný odstúpiť

21.01.2017 09:58

Dlhoročný gambijský prezident Yahya Jammeh potvrdil v televíznom príhovore, že je ochotný vzdať sa moci a ukončiť tak politickú krízu, ktorú vyvolalo jeho odmietanie uznať výsledky decembrových prezidentských volieb pre údajné nezrovnalosti.

autobus, Taliansko

Pri nehode autobusu s maďarskými školákmi zomrelo v Taliansku 16 ľudí

21.01.2017 09:38

Piatkovú nehodu autobusu, ktorý prevážal maďarských školákov, neprežilo 16 ľudí. Autobus havaroval pri talianskej Verone.

Taliansko, lavína

Zo zasypaného hotela v Taliansku vytiahli ďalších štyroch preživších

21.01.2017 09:15

Z trosiek lavínou zasypaného hotela v strednom Taliansku záchranári vyslobodili ďalších štyroch živých ľudí, čo zvyšuje počet zachránených na deväť.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 82812x
Priemerná čítanosť článkov: 1336x

Autor blogu