Založ si blog

k poetike postavy v textoch rudolfa slobodu

Problém postavy možno v textoch Rudolfa Slobodu považovať za centrálny. Svojou dominantnosťou odkazuje na posuny v poetike postavy uskutočnené v období moderny a zároveň do seba absorboval (či dokonca predznamenal a spoluvytvoril) mnoho inšpiratívneho, čomu dnes hovoríme postmoderné.

 

V našom príspevku sa budeme opierať najmä o štúdiu Daniely Hodrovej Postava – definice a postava – hypotéza. Dôvodov je niekoľko: autorka vo svojej práci podľa nás inšpiratívne operuje s pojmami hypotézy, subjektu, postavy a subjektivity, ktoré nás zaujímajú z hľadiska vytvorenia bázy, z ktorej budeme pristupovať k niektorým postavám textov Rudolfa Slobodu. Nosnou a implicitne v celom našom príspevku prítomnou bude Hodrovej téza, že určujúcou stratégiou skúmania problémov poetiky postavy je spôsob jej bytia.

 

Slobodove texty vykazujú niekoľko spoločných čŕt, pričom jednou z najpodstatnejších sa z nášho pohľadu javí byť rezignácia na hrdinu. Toto naše tvrdenie možno rozvinúť dvomi postrehmi:

1. samotné zmiznutie hrdinu sprevádza objavenie sa postavy

2. oslabenie dejovosti v prospech konfliktnej, nejednoznačnej, zložito štruktúrovanej psychiky postavy a jej bohato diferencovaného vnútorného sveta

 

Oslabenie sa realizuje napríklad v autorovej zámernej banalizácii deja,  najmä však vytvorením kategórie „nášho hrdinu“, originálneho, slobodovského, typu postavy. Tento sa objavuje explicitne napríklad v novele Stratený raj a v románe Britva alebo implicitne v postavách Urbana v debute Narcis, scenáristu v Rozume alebo gazdu v románe Krv.

 

„Náš hrdina“ je v podstate vyprázdnením kategórie hrdinu v tom zmysle, že sa ním v texte rezignuje na moderný „veľký príbeh“. Takýto príbeh operuje s centrálnou pozíciou hrdinu zmietaného sociálnymi (či širšie spoločenskými) antagonizmami a jeho aktívnou rolou pri ich riešení. U Slobodu nič také nepozorujeme, jeho postavy sa aktivizujú najmä smerom dovnútra. Nie je to však aktivita nepodstatná: práve v tomto momente sa totiž objavuje postava ako subjekt, postava vedomá si seba samej, postava samu seba interpretujúca, postava, ktorá komunikuje so svojím vnútrom, so svojimi spomienkami, minulosťou, s filozofickými koncepciami, s autormi literárnych diel i s dielami samotnými. Nemožnosť alebo neschopnosť viesť adekvátny rozhovor so svojím okolím je takto kompenzovaná vytváraním vlastného univerza pomocou intelektu.

 

Vyprázdnením však proces deštrukcie kategórie hrdinu nekončí. Pokračuje nivelizovaním hrdinstva ako fundamentálneho atribútu hrdinu, jeho posunutím do polohy, v ktorej niet miesta pre výnimočnosť, kde sa ľudská slabosť či dokonca tragédia stávajú čímsi samozrejmým, bežným, vhodným akurát na detailnú no chladnú, nezúčastnenú analýzu. Práve absencia emócií robí z vrahyne Uršule alebo z liečiaceho sa alkoholika Jana Bieleho typické „nehrdinské“ postavy.

 

Pristavme sa na chvíľu pri menách niektorých postáv Slobodovych textov, keďže aj tie spoluvytvárajú hypotetický charakter postavy. Farba-nefarba v mene spomínaného Jana Bieleho v prvom momente evokuje čosi príjemné, svetlé, v kontexte príbehu však – naopak – do popredia vystupuje chlad, odstup od postavy a antiseptickosť prostredia. Samotné krstné meno svojím rozšírením odkazuje skôr na anonymného moderného človeka, typ, postavu ako znak, ako na heroické indivíduum urputne a víťazne prekonávajúce civilizačnú chorobu a vlastných vnútorných démonov.

 

Podobne možno nazerať aj na postavu scenáristu v románe Rozum. Typické moderné povolanie, charakteristické modelovaním (fikčnej) reality, tvorením a ovládaním sveta, ktorého pravidlá určuje on sám stojí v románe v radikálnej opozícii k nemohúcnosti jeho nositeľa. Ten nedokáže komunikovať so svojím okolím, neúspešná snaha preraziť so svojimi argumentmi a videním sveta ho vracia ako bumerang do svojho vnútra. Všemohúcnosť scenáristu, tvorcu alternatívnych realít, jeho hra na boha je konfrontovaná s neschopnosťou presadiť sa v priestore rodiny a práce. Vyvrcholením je priam absurdné popretie plodiacej funkcie tohto moderného kreátora, ktoré evidujeme ako neúspech pri písaní konkrétneho scenára podľa vopred určených schém.

 

V románe Krv, prakticky prvom spoločenskom románe vydanom po zmene ekonomicko-spoločenského poriadku v bývalom Československu, sa stretávame s postavou gazdu. Gazda, teda ten, kto gazduje, hospodári na svojom, kto obrába a zveľaďuje vlastný majetok je zároveň tým, kto sa nanovo učí gazdovať so svojím vnútrom v meniacej sa realite. Trauma konfidentstva je tu len momentom pars pro toto reagujúcim na tlak redefinovania etických imperatívov a širšie hľadania svojho miesta, ukotvenia v priestore, v ktorom bude mať znova možnosť sebatvorby. Gazdovanie, spravovanie vlastného ja je možné len v situácii, keď sa na scéne objaví subjekt – teda postava reflektujúca seba i okolitý svet ako problém.

 

Iným typom postavy je Urban Chromý, hlavná postava Slobodovho debutu Narcis. Jeho meno bolo už dávnejšie dešifrované ako odkaz na mestského človeka neschopného pohybu. Postava Urbana stelesňuje bezvládnosť, nepoužiteľnosť  ale aj nevyliečiteľnosť, pričom toto postihnutie, viditeľné voľným okom, sa stáva stigmou, ktorá ho vydeľuje zo zvyšku spoločnosti. Exkluzivita výlučnosti je vykupovaná samotou, nepochopením, dištanciou. Na túto postavu sa však možno pozrieť aj z iného uhla pohľadu: nielen postava, ale aj samotné mesto (societa, komunita) je chromé, neschopné poskytnúť Urbanovi priestor na sebavyjadrenie, sebavytvorenie, na vlastnú realizáciu.

 

Možno skonštatovať, že postavy v románoch Ruda Slobodu sú postavami – hypotézami. Ich hypotetickosť je založená na radikálnej nevypočítateľnosti ich konania a myslenia. Táto nevypočítateľnosť však samozrejme neznamená, že sa tieto postavy budú správať iracionálne. Racionalita scenáristu v románe Rozum alebo gazdu v románe Krv je nespochybniteľná a pre ďalšie naše úvahy bude premisou.

 

Ich nevypočítateľnosť je založená na tom, že ignorujú alebo popierajú diskurz, v ktorom medzi sebou komunikujú ostatné postavy príbehu. Potreba socializácie sa realizuje komunikáciou so zvieracími spoločníkmi (napríklad s blchami, ale najmä so psami a mačkami) alebo s Bohom. Takáto „substitúcia neľudským“ je charakteristická pre odľudštenosť moderného človeka, u Slobodu nadobúda v súvislosti s poetikou jeho postáv dištinktívny charakter – hlavné postavy jeho textov sú „iní ľudia“, ľudia nehodiaci sa, prebytoční, nezapadajúci do daných rastrov definujúcich mainstreamovú spoločnosť.

 

V tejto súvislosti je zaujímavý pohľad na závery niektorých jeho textov. Román Krv sa končí scénou, v ktorej sa „gazda zbláznil a ušiel do sveta“: „Gazda sa jedného dňa urobil mŕtvy. Klesol na zem a ležal. Zrejme o tejto akcii dlho uvažoval, a pretože sa bál hospitalizácie – nedali by ho zrejme na jeho obľúbené protialkoholické oddelenie, kde sa už tri razy liečil, ale niekam za mrežované okná – hospitalizácie, ktorá by musela nastať po jeho prevezení do nemocnice – keby zostal mŕtvy ležať, a našla by ho tak žena a dcéra alebo sestra, pretože sa jej teda bál, ležal iba chvíľu, pokým žena utekala po sestru. Medzitým sa gazda odplazil na koniec záhrady a zmizol navždy. Urobiť sa mŕtvym – taký záznam nájdeme v jeho rukopisoch. Samovražda je jedným z takých divadielok. Ozajstná depresia a mužné nahliadnutie do útrob vlastnej duše naopak vyvolávajú v človeku satanský optimizmus. Ako každý satan, je aj muž v takomto rozpoložení (či osvietení) zahnaný Bohom do kúta: odtiaľ už niet východiska. Diabol už vie, že je naveky zatratený. Preto, nemôže byť pesimista. Istota v nás, v každom, zanecháva len optimizmus, naopak, neistota pesimizmus. Gazda to dokazuje dlhým listom priateľom. Satanovi nezostáva nič iné iba bojovať proti Bohu. Teší ho jedno: jeho boj bude večný. (s. 492)

 

V románe Rozum nachádzame známe: „…ale otupenosť citov, ktoré sa mi motajú v hlave, to je smrť. Som zabitý človek“ (s. 304), v Britve si vo finále hlavná postava Daniel: „Nahmatá vo vrecku škatuľku cigariet, povie si: „A po smrti fuk do hrobu!““ (s. 162) a v Narcise po pesimistickom povzdychu „Človek je najnudnejší živočích. Márni príležitosti alebo ich márni iným.“ (s. 252) si „Urban vo vestibule vyhľadal odchod osobného vlaku do Zohoru a pomyslel si, že roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou.“ (s. 255).

 

Kým teda v jednotlivých textoch spolu s rozprávačom sledujeme púť, odyseu postáv z bezpečného odstupu a s dištanciou, ktorú nám ponúka jednak charakter rozprávačových komentárov o konaní postáv a v neposlednom rade aj smutno-smiešna seba-reflexívnosť postáv, konce vyznievajú neprekročiteľne. Vedomie vlastnej smrti, prehra alebo odchod sa javia ako hranica, ktorá postavu odhaľuje, vysvetľuje, ktorá jej ale nedáva charakter definície. Moment neistoty, nedopovedanosti, typický pre postavu-hypotézu, s ktorým sa stretávame v celom texte, vrcholí ďalším rozmerom, ďalšou líniou, v ktorej spoznávame neukončenosť Slobodovych postáv.

 

Táto neukončenosť, resp. nekonečnosť má povahu labyrintu, v ktorom nie je stred ani okraje, v podstate neexistuje referenčný bod, ktorý by odstránil recepčnú neistotu pri dešifrovaní autorových hier s postavou, rozprávačom a v konečnom dôsledku aj s čitateľom. Možno skonštatovať, že metafora labyrintu je alegorickou prezentáciou existenciálne chápaného časopriestoru, v ktorom sa pohybuje moderný človek.

 

A konečne: Slobodove postavy žijú v stave ontologickej neistoty – sú výsostným produktom západnej Moderny s jej akcentom na vykorenenosť, vyhnanstvo a najmä stratu zmyslu. Tu sa dostávame k problému, pochopenie ktorého nám môže pomôcť pozrieť sa na fundamentálnu situáciu slobodovského typu postavy zo zaujímavého zorného uhla. Český filozof Egon Bondy ho definoval ako vzťah medzi ontológiou, axiológiou a existenciálnosťou ľudskej situácie a svoje úsilie charakterizoval ako „hledat v samotném gruntu ontologické reality záruku určitých axiologických kategorií, jež mají charakter zásadních „existenciálních“ předpokladú“. Inými slovami, tým najpodstatnejším u človeka je hľadanie zmyslu jeho prebývania vo svete.

 

Slobodove postavy reflektujú ontologickú realitu ako problémovú, čo im spätne dovoľuje nazerať na vlastné sebavytváranie ako na hľadanie riešenia tohto problému. Na túto pozitívnu rovinu je ale navrstvený existenciálny stres, strata existenciálnej istoty, ktorú pociťujú v situáciách, keď sú vylučované z komunít, v ktorých si ako gens humana nárokujú žiť. Daniel, Urban, gazda i scenárista si uvedomujú, že nadobúdanie zmyslu existencie je fundamentom, na ktorom je postavená ich ľudskosť. Fakticita zmyslu musí byť premisou, jej spochybnenie či dokonca popretie by znamenalo definitívnu a nevratnú anihiláciu.

 

Rozmenené na drobné: byť vo svete doma, nebyť bezdomovcom, vyhnancom – to je parciálnou odpoveďou na hľadanie resp. na vytváranie zmyslu existencie Slobodových postáv. Ich ne-zakontextovanosť do svojho životného prostredia je synonymom straty/nadobúdania vlastného zmyslu vo svete. Ďalšou líniou uvažovania môže byť problém sebavytvárania ako človeka prostredníctvom racionálneho premyslenia etických imperatívov a ich aplikácia do vlastného života. Veta „som zabitý človek“ je explicis verbis konštatovaním straty zmyslu na oboch spomínaných úrovniach. Ani tu však nemožno konštatovať jednoznačnosť: ono „som zabitý človek“ totiž v sebe nesie akcent aj na „človeku“, teda na zdôraznení, potvrdení vlastného humánneho rozmeru. Ďalej je tu to magické „som“ – ešte stále existujem, som súčasťou bytia, hoci som „zabitý“. Paradoxne, je tu formulovaná optimistická správa o človeku, ktorý preniknutím k poznaniu o vlastnej smrti robí prvý krok k zachovaniu ľudskosti – a teda (seba)reflexivity – v sebe samom.

 

Slobodove texty majú, v kontexte nášho uvažovania o ich spojitosti s Bondyho filozofickou koncepciou, charakter procesu – premeny, diania „odtiaľ-potiaľ“. Evidujeme v nich fenomén fázovania, ktorý má k postave vnímanej ako hypotéza veľmi blízko.

 

Nahradenie hrdinu postavou je u Slobodu úzko späté s problémom fikcie. V anglosaskej literárnej vede je pojem fiction vyhradený naratívnym diskurzom typu románu, novely alebo poviedky. Zmätok nastáva v situáciách, keď sú fikcii priradené významy nepravdivosti a nepresnosti. V súvislosti s textami Rudolfa Slobodu sa často spomínajú ľudia a udalosti z autorovho života, ktoré sa v nich dajú aj pomerne ľahko identifikovať.

 

U Slobodu akoby chýbal dramatický oblúk naratívu – akoby neexistoval zmysel príbehu (zmysel v príbehu). Práve tento nedostatok zvádza k úvahám o nefikčnosti jeho textov, o tom, že jeho písanie je len záznamom prežitého, že je jeho vernou reprodukciou, že to, o čom písal a to, čo žil, je identické.

 

Ak sa však rozhodneme, že Slobodove texty nevytvárajú fikčné svety, ak prijmeme tézu, že v ich prípade nejde o literárny naratív, potom v súvislosti s jeho textami nemá zmysel hovoriť ani o románe, postavách, hrdinovi či umeleckej interpretácii. Podľa nás to tak však nie je.

 

Slobodove postavy balansujú medzi tragickým hľadaním strateného zmyslu a často komickou snahou o jeho vytvorenie. Práve táto dvojdomosť postáv, ich rozkročenosť medzi vážnym a nevážnym, medzi ich vnútorným svetom a komentármi, ktorými o nich referuje rozprávač, sa nám javí ako potvrdenie existencie fikčných svetov v textoch Rudolfa Slobodu.

 

Vnútorný svet postáv je vystavený vlastným traumám, pochybnostiam o sebe samých, konfliktom s ďalšími postavami a v konečnom dôsledku aj komentárom sarkastického rozprávača. Tento amalgám kvalitatívne presahuje fragmenty látkovej skutočnosti, ktoré sa v ňom objavujú na úrovni textových analógií. Inak povedané, otras spôsobený realitou 50. – 90. rokov minulého storočia je transformovaný do postavy – hypotézy. Definitoricky ladená látková skutočnosť reálneho socializmu (textovou analógiou je tu poetika socialistického realizmu) a poprevratového hodnotového chaosu prakticky nedovoľuje tomuto typu postavy prejaviť sa inak ako protitlakom – vlastnou hypotetizáciou, permanentnou snahou o neukončenosť, nedopovedanosť, otvorenosť.

Sebaopis postavy je podľa Daniely Hodrovej typický, prirodzený najmä pre typ postavy – definície, hoci aj ona pripúšťa výnimky, napríklad Dostojevského alebo Čapka. Sebaanalýza ústredných postáv je u Slobodu snahou o vyjasnenie ich vnútorného života, v konečnom dôsledku sa však – paradoxne – práve touto stratégiou dosahuje ich hypotetizácia. Ich myslenie a správanie nestrácajú na viacznačnosti, u recipienta ani u ďalších postáv nevedú k vyjasneniu motívov konania, práve naopak. Ako extrémny prípad zastretej motivovanosti spomeňme Uršulinu vraždu manžela Jana Hrsca.

 

Zmiznutie hrdinu je zmiznutím toho prvku v poetike textu, na ktorom sa naplno realizovali stratégie literárnej Moderny. Saavedrov Don Quiote či Baudelairova antagonická dvojica flaneura a moderného človeka predznamenali viac či menej produktívnu cestu literárneho hrdinu obdareného heroickosťou, pátosom, aktivitou, snahou objavovať, napĺňať svoj život „novým“. V tomto kontexte sa nám Slobodove postavy javia ako pokračovania prekračovania, evidentného už v samotnom koncepte moderného hrdinu. Premena hrdinu na postavu je v tomto kontexte prirodzeným a  nutným posunom v kontexte dynamiky literárnej moderny.

 

 

 

Literatúra

Bondy, Egon: Příběh o příběhu. DharmaGaia, Praha, 2009.

Zuska, Vlastimil: Mimésis – fikce – distance. K estetice XX. století. Triton, Praha, 2002.

Fořt, Bohumil: Úvod do sémantiky fikčních světu. Host, Brno, 2005

Hodrová, Daniela: Postava – definice a postava – hypotéza

Sloboda, Rudolf: Britva. L.C.A., Levice, 2005.

Sloboda, Rudolf: Krv. Slovart, Bratislava, 2009.

Sloboda, Rudolf: Narcis. Ars Litera, Bratislava, 2005.

Sloboda, Rudolf: Rozum. Slovart, Bratislava, 2002.

Součková, Marta: K modelovaniu postavy v prozaických textoch Rudolfa Slobodu. In:

Realizácie textu, Modrý Peter, Levoča, 1996, s. 28-35.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Lukašenko, Minsk, Bielorusko

V Bielorusku zatkli 17 ľudí pre podozrenie z príprav nepokojov

23.03.2017 10:47

Za uplynulé dva dni v Bielorusku zadržali 17 ľudí. Stalo sa tak zrejme na základe podozrenia z prípravy masových nepokojov v tejto krajine.

vlajka, Londýn, Veľká Británia, Westminster

Briti na sociálnych sieťach uisťujú, že ich terorizmus nezlomí

23.03.2017 10:24

Briti aj obyvatelia Londýna po stredajšom teroristickom útoku v metropole vyjadrujú na sociálnych sieťach sústrasť s obeťami.

Miroslav Lajčák

Lajčák: Boj proti ISIS musí ísť ruka v ruke s politickým procesom

23.03.2017 10:06

Na stretnutí 68-člennej Globálnej koalície proti tzv. Islamskému štátu (ISIS) v americkom Washingtone sa diskutovalo o ďalšom postupe v boji s touto organizáciou.

Peniaze, euro

Kia Motors Slovakia plánuje zvýšiť mzdy o sto eur

23.03.2017 10:05

Automobilka Kia Motors Slovakia v rámci kolektívneho vyjednávania predstaví vo štvrtok zamestnancom konečnú ponuku na zvýšenie miezd.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 85309x
Priemerná čítanosť článkov: 1376x

Autor blogu