Založ si blog

klimáček | noha k nohe

Viliam Klimáček patrí k zaujímavým postavám slovenskej umeleckej scény. Zakladateľ, šéf a duša alternatívneho divadla GUnaGU, lekár bez praxe, spisovateľ so štúrovskou bradou.

 

Kým Klimáčkove divadelné hry sú alternatívne v tom pravom slova zmysle, jeho písanie pre deti má okrem tradičných znakov postmoderny (absurdnosť, intertextualita, prekrývanie vrstiev textu…) výrazné zacielenie na detského čitateľa so všetkým, čo k tomu patrí – s adekvátnou témou, motívmi, postavami, slovníkom.

 

Nosným motívom v knižke Noha k nohe je putovanie. Motív cesty je realizovaný prostredníctvom stôp, ktoré robíme od detstva smerom k dospelosti. Pravdupovediac, nejde tu len o prosté zhrnutie životných situácií a postojov k nim, pretože autorovým zámerom bolo pomocou týchto stupají “dokráčať” k podstate, k tomu, čo nám odhalí skryté poučenie, opierajúce sa o isté mravné hodnoty a etické “imperatívy”.

 

Text je rozdelený na sedem kapitol – sedem stôp, pričom vo väčšine z nich nepozorujeme príbeh chápaný v tom tradičnom  zmysle. Strany nie sú očíslované, čo možno interpretovať ako ponuku vstúpiť do knihy na hociktorom mieste. Ide o zjavné a možno povedať zámerné narušenie chronológie, dieťa nie je nútené podrobiť sa moci autora, keďže knihu už nemusí čítať stránku po stránke a napriek tomu mu text ponúkne všetko, čo bolo zámerom spisovateľa.

 

V prvej stope – „v stope ľudí“ – sa stretávame s trpaslíkmi, ktorí svoju „strategy of survival“ založili na spolupráci. Ich vzrast ich prinútil vytvoriť spoločnú stopu, ktorej veľkosť a z toho vyplývajúca dôležitosť by prinútila akceptovať a „vidieť“ aj tých malých. Klimáček tu nastolil problém, taký symptomatický pri diskusiách o rozdieloch medzi modernou a postmodernou.

 

Veľkosť moderny, v priestore literatúry realizovaná popri „veľkých témach“ aj „veľkými žánrami“ je dnes totiž konfrontovaná s rôznorodosťou postmoderny. V rovine kontaktu s čitateľom, resp. jeho literárnej interpretácie však prijímame konštatovanie, že toto exemplum je odkazom na osobu a osobnosť dieťaťa, na akceptáciu jeho sveta.

 

Druhá stopa „je urobená“ v intímnom priestore ľudského súkromia – v byte. Tu sa uskutočňuje ten naozajstný útok na umenie chápané v tom tradičnom význame. Kuchynské umenie je napríklad vytváranie artefaktov na obrusy, ktorých autormi sú deti a ktoré podľa tradičných meradiel umením nie sú. „Obrazy“ ako Čučoriedkový dážď či Letná malinovková olympiáda sú však umením vtedy, keď ako umenie berieme ľudský život. Život ako umenie je téza postmoderná – vyzdvihuje každodennosť, spontánnosť, jednoduchosť.

 

Problém autora, resp. autorstva umeleckého diela je ďalším znakom postmoderny, ktorý tu nachádzame v originálnej podobe. Čučoriedkový dážď totiž vytvoril vietor v Malej Fatre a Letnú malinovkovú olympiádu IV. B. Presun dôrazu z „kto to povedal (napísal, urobil)“ na „čo povedal (napísal, urobil)“ vytláča autora (ako osobu i ako pojem) na perifériu, pričom jeho miesto zaujíma samotný artefakt, „obraz“, prípadne čitateľ, ktorý môže dielo dotvoriť.

 

Toto všetko je vyvážené príbehom dvoch mladých ľudí, v ktorých láska zanechá stopu, ktorú nezmaže čas, hmotný nedostatok ani odľudštené prostredie Petržalky. Táto naozajstná láska nie je romantická, nezničí ju ani zovšednenie každodenných stôp, nazývaných tiež rutina.

 

Moderné posolstvo viery vo večnosť pozitívnych hodnôt je tu priam hmatateľné. Iným príkladom postmoderného videnia (interpretácie) skutočnosti je Básnička do múky vysypanej na stole. Pominuteľnosť a jedinečnosť sú tu dve strany jednej mince, nazývanej umenie. Tak ako buddhistickí mnísi trpezlivo a sústredene vytvárajú nádherné pieskové mandaly, tak ako starí čínski majstri kaligrafie učili svojich žiakov kresliť do piesku znaky dovtedy, kým to neovládali dokonale (spomeňme len najnovší čínsky veľkofilm Hrdina, ktorý umenie kaligrafie predstavil pars pro toto ako spôsob života – bojové umenie, tanec, poézia – a zároveň nazeranie naň), tak my dnes môžeme povedať, že súčasná Západná kultúra je originálna svojou schopnosťou transformovať relatívne izolované tradície najrôznejších civilizácií, vzdialených od seba v čase i v priestore do celku, ktorý síce nie je rovnorodý, ale svojím spôsobom kompaktný v každom konkrétnom artefakte. Otázka neznie, či je to dobre alebo zle, ale či to dobre alebo zle robíme my sami.

 

Provokatívnu otázku môžeme vyabstrahovať aj zo štvrtej stopy, ktorú s nami Klimáček urobil do priestoru slova. Západná civilizácia je civilizáciou písaného slova (keď prijmeme fakt, že nám na definovanie životných kódov ako vzor slúži predovšetkým Biblia), ktorá svoje skúsenosti odovzdáva budúcim generáciám pomocou takto zachytených príbehov. No existujú aj iné civilizácie, kultúry, ktoré ich dokážu zachovať ústnou formou. Má to úplne inú kvalitu, iné rozmery, no táto tradícia je funkčná, pretože im potvrdzuje (rovnako ako nám tá naša) ich identitu.

 

Má zmysel hodnotiť, ktorá je lepšia? Klimáček provokuje: samotné slovo môže byť stopou, ktorá vytvorí nádhernú rozprávku, no tiež stopou, ktorá nám nepovie nič. Dôležité je však niečo iné – ohníky, ktoré v ľuďoch texty zapaľujú.

 

Piaty krok je krokom k pochopeniu podstaty vnímania reality. Maliarom v meste si Klimáček pripomína originálnu tvorbu predstaviteľa českého umeleckého undergroundu Vladimíra Boudníka – „objaviteľa“ explozionalizmu, výtvarného smeru, ktorého podstatou je dotváranie „artefaktov“, ktoré na meste vytvorila príroda (dážď, sneh, vietor, slnko).

 

Klimáček túto jeho metódu pretransformoval do formy literárnej výpovede o tom – pomocou epizeuxy: tam, kde príroda končí, človek začína a naopak, resp. pokračuje to v opačnom poradí: Najkrajšie rozprávky sa stali naozaj. Naozaj ich netreba vymýšľať, lebo sa stali, boli, trvali. Trvali, ako dodnes trvá dielo maliara, ktorí žil medzi nami. Medzi nami – volal sa Vladimír Boudník.

Už len poznamenajme, že literárnoteoretickou podobou explozionalizmu je palimpsest, jeden zo základných poznávacích znakov postmoderného textu.

 

Čo povedať na záver? U Pankovčína pozorujeme realizovanie príbehu, v istom zmysle absurdného a v každom prípade nie „veľkého“, no určite rozprávania, ktoré takto možno vnímať ako moderné. Problémom je tu však akési vyprázdnenie tohto pojmu, keďže autor vedome a programovo rezignuje na vnášanie moderného posolstva, étosu do svojho textu. Klimáčkova kniha je diskurzom s detským čitateľom, no sproblematizovaným tým, že doňho vniesol znaky moderného príbehu.

 

Zjednodušene: U Václava Pankovčína sa snúbi postmoderne koncipovaný obsah s modernou formou, u Klimáčka sa zase moderný étos realizuje v postmoderne ladenej forme diskurzu. Tieto disproporcie len dokazujú tvrdenia mnohých filozofov, sociológov i teoretikov umenia, že postmoderna nie je len jednoduchým vyprázdnením desaťročia poctivo budovaných etických konceptov, ale aj funkčnou kritikou, ktorej jediným „cieľom“ je poukazovať na hrubé nánosy klišé, ktoré z dobrých úmyslov moderny ostali.

 

Keď spolu s českým anglistom Martinom Hilským prijmeme fakt, že „podstatou postmoderního vyprávění není sdělovat významy, ale předvést volnou hru vypravěčské energie“ a stotožníme sa s tým, že „hravá, sebereflexivní a sebeparodická energie je postmoderním osvobozením od Skutečnosti“, musíme skonštatovať, že oba texty, nad ktorými sme uvažovali, toto nespĺňajú bez výhrad. Potom sa ale natíska otázka, či pojem postmoderny nie je ideálny konštrukt, ktorého obsah nemožno uskutočniť bezo zvyšku práve pre komplexnosť a zložitosť sveta, v ktorom žijeme.

 

A netkvie už v samej „podstate“ postmoderny, že podobné snahy sú vopred odsúdené na neúspech? Nie je problém práve v tom, že postmoderna sa vzpiera podobne vyhraneným definíciám, pretože v sebe zhromažďuje všetky doterajšie tradície interpretácie sveta a tvorivo ich v každom momente miesi v inej štruktúre a pomeroch (kríži mravný étos s pornografickou nezáväznosťou, veľké témy s hrou a pod.)?

 

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Lukašenko, Minsk, Bielorusko

V Bielorusku zatkli 17 ľudí pre podozrenie z príprav nepokojov

23.03.2017 10:47

Za uplynulé dva dni v Bielorusku zadržali 17 ľudí. Stalo sa tak zrejme na základe podozrenia z prípravy masových nepokojov v tejto krajine.

vlajka, Londýn, Veľká Británia, Westminster

Briti na sociálnych sieťach uisťujú, že ich terorizmus nezlomí

23.03.2017 10:24

Briti aj obyvatelia Londýna po stredajšom teroristickom útoku v metropole vyjadrujú na sociálnych sieťach sústrasť s obeťami.

Miroslav Lajčák

Lajčák: Boj proti ISIS musí ísť ruka v ruke s politickým procesom

23.03.2017 10:06

Na stretnutí 68-člennej Globálnej koalície proti tzv. Islamskému štátu (ISIS) v americkom Washingtone sa diskutovalo o ďalšom postupe v boji s touto organizáciou.

Peniaze, euro

Kia Motors Slovakia plánuje zvýšiť mzdy o sto eur

23.03.2017 10:05

Automobilka Kia Motors Slovakia v rámci kolektívneho vyjednávania predstaví vo štvrtok zamestnancom konečnú ponuku na zvýšenie miezd.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 85306x
Priemerná čítanosť článkov: 1376x

Autor blogu