Založ si blog

skácel | smuténka

Písať tak, aby sa slovom neplytvalo a zároveň bolo povedané všetko dôležité, to je kumšt. Tento nepomer je ale len zdanlivý: v skutočnosti je prirodzený stav práve takýto a to, že sme dnes svedkami toho, keď „každý má čo povedať a nemá zábrany dať to na papier“, je pre báseň tragédiou.

 

Akoby už o nič nešlo. Akoby myslieť a cítiť vo veršoch už nebolo zároveň odriekaním, poctivým remeslom a ponorom do hlbín etiky – v jednom. Akoby stačilo mať nos na práve vládnuce trendy a ponúkať len to, po čom je momentálny dopyt. Takáto podenkovosť a lokajstvo poézie (a umenia vôbec) je však celkom isto slepou uličkou.

 

A nielen to. Proti tejto dominancii neustále vystupuje periféria, exil, okraj. Proti tlaku uniformnosti sa neustále objavujú autentické protitlaky, udržiavajúc Univerzum v jin-jangovej rovnováhe. Hlasy odtiaľ počujú nemnohí, to však nie je podstatné. Už ich samotná existencia je dôkazom, že tu žije kvalitatívne iná alternatíva. Mimobežný svet (inej) etiky, nesúmerateľný s naším konzumným monotematizmom.

 

Z takého sveta k nám niekoľko rokov prehováral aj moravský rodák Jan Skácel. Nekompatibilnosť s vládnucimi režimami uňho bola takpovediac absolútna. Totálne nasadenie v Rakúsku počas 2. svetovej vojny vystriedalo samizdatové písanie – dôstojne pokorné prehováranie z Okraja. Krátke obdobie šesťdesiatych rokov minulého storočia (1963 – 1969) mu stačilo na to, aby prebudil zázrak s názvom Host do domu.

 

Ako šéfredaktor tohto literárneho časopisu dal priestor básňam Vladimíra Holana, Oldřicha Mikuláška, Ivana Wernischa, Jaroslava Seiferta, Josefa Topola, Ivana Diviša, Františka Hrubína či Jana Zábranu, prozaické texty tu publikovali Arnošt Lustig, Milan Kundera, Bohumil Hrabal, Ivan Klíma alebo Josef Škvorecký, svoje literárnokritické eseje uverejňovali Miroslav Petříček, Aleš Haman, Oleg Sus alebo Václav Černý.

 

Zbierka Smuténka vyšla prvýkrát v roku 1965, v čase, kedy literatúra (a nielen ona) zažívala opojné pocity vlastnej dôležitosti. Na Slovensku už niekoľko rokov hýbali kaviarenskými debatami Rúfusova zbierka Až dozrieme či čerstvé Válkove „štyri knihy nepokoja“, v časopise Mladá tvorba sa tvorila ďalšia etapa kvalitnej modernej literatúry. Spoločenské uvoľnenie a zrod moderného občianstva už neboli reflektované s budovateľským nadšením 50. rokov, literatúra sa konečne stávala autonómnou a autentickou entitou.

 

Existenciálna neistota a znovuobjavenie jedinečnosti individuálneho údelu moderného človeka sa stali priestorom rozohrávania tých najzaujímavejších umeleckých projektov v 20. storočí (spolu s medzivojnovou avantgardou). Obozretnosť, odstup a pochybnosť sa stali referenčným rámcom interpretovania reality. Metafora otvárania okien sa týkala spojenia s Európou i so svetom, rovnako však aj vlastných tradícií a lokálneho (moravského) folklóru.

 

Stopa samorasta Skácela nemenila tvar ani smer – v živote ani v písaní. Keď sa jeho étos preťal s oficiálnou realitou, spolupodieľal sa na jej kultivovaní. Keď sa v 70. rokoch situácia zmenila, svojou neohybnosťou bol „vytesnený“ na okraj. Znova publikoval až začiatkom 80. rokov (zbierkou Dávné proso), kedy sa jeho svet znova priblížil k tomu „skutočnému“. Keď v roku 1989 navždy odišiel, do 17. novembra chýbalo práve desať dní.

 

Absolútna dominancia étosu. Jeho rozpriestranenosť v tradičnom priestore etiky a pravidiel tvorby poézie posúva báseň k sémantickej i formálnej dokonalosti a zároveň dovoľuje lyrickému subjektu ostať samým sebou. Presne v duchu 60. rokov, v čase renesancie indivídua s jeho vnútorným svetom, autonómnymi pocitmi a existenciálnymi úzkosťami. Tento paradox, toto stretnutie protichodných tenzií robí z básne interpretačne zmysluplnú záležitosť, vytvára priestor na produktívny dialóg moderny a tradície, aj v tom čase stále taký výnimočný.

 

„Jsou dlouhé pravdy a jsou pravdy krátké. / A nepřijde-li trest hned vzápětí, / musíš si vinu odžít životem. / A nikdo neodčiní čin.“

(Přísloví)

Moralizovanie obrátené dovnútra lyrického subjektu je „moralizovaním“. Neuzurpuje si nárok vládnuť a diktovať inej suverénnej ľudskej bytosti, práve naopak. Nároky kladené na seba sú formulované výlučne vzhľadom na fyzické a mentálne hranice jedného človeka – seba samého. Stále však platí, že jednotlivec i komunita sú vždy vnímaní v kontexte archetypálneho rytmu sveta, vyabstrahovaného z miestnych tradícií, nekontaminovaných povrchnosťou súčasnosti.

 

Motív viny a trestu nie je zahrávaný do autu transcendencie, všetko sa musí odohrať v (tomto) ľudskom živote. Len tak totiž dávajú zmysel etické imperatívy, podľa Skácela esencia človeka. Nároky kladené na lyrický subjekt sú absolútne, preto nie je kam ustúpiť, nie je priestor na kompromis. Pomenovanie zlyhania však nepôsobí katarzne, neočisťuje, pretože „nikdo neodčiní čin“.

 

„Tolik se bojím ticha do němoty, / té tíhy na stromech a věčnosti / co v lidech přestala.“

 

Ambivalentnosť ticha je daná na jednej strane tým, ako bolo Skácelovo mlčanie vynucované vtedajším režimom, na druhej strane je tu neustále prítomná pozitívna sila ticha, bez ktorého by to podstatné nebolo nikdy započuté. Nemota, to je bezmocnosť, zúfalstvo, v ktorom sa ocitajú tí, ktorým je znemožnené prehovoriť. Slobodná voľba ticha je plná dôstojnej pokory pred silou vysloveného. Je to príprava na chvíľu, kedy bude môcť zaznieť to večné v človeku.

 

„Rozmýšlím, co je k ponechání.“

 

Verše sú zovreté, ich tvarová dokonalosť tkvie najmä v úspornosti. Každé vyslovené či napísané slovo je to najdôležitejšie, preto tá neobyčajná citlivosť a kvantitatívna skromnosť. Myšlienka je vybrúsená,  zbavená balastu, lebo len taká má šancu zarezonovať a ostať.

 

„Někdy se přihodí, že lidská duše smrdí / jak namoklá psí srst. / Za to se nerouhám. Chci jenom, aby bolest / opravdu bolela a slza byla slza.“

 

Čas autenticity prichádza zriedka a ešte zriedkavejšie je rozpoznaný. Naozajstnosť človeka nie je ukrytá v dokonalosti, hoci etické nároky na neho kladené sú bez kompromisov. Mohutná túžba po sebatvorbe, po spontánnosti mohla prísť až vo chvíli, keď sa znovuobjavilo presvedčenie, že človek vie a chce byť dobrý. Lepší ako doteraz. Až potom môže prísť okamih, keď sa zmierime s momentálne neprekonateľným a zároveň začneme robiť všetko preto, aby sme svoje (vnútorné) hranice znovu o trošku posunuli.

 

Byť k sebe úprimný – to väčšinou bolí. Najhoršie je nechať ranu hnisať s tým, že dajako bude. Nebude. Bez (seba)poznania bolesť nebude bolesťou, slza nebude slzou.

 

„Abych se alespoň trochu utěšila, / rozhodla jsem se, že dříve, nežli vzlétnu, / povzdechnu z hloubi duše. / Aby tu po mňe zbylo něco nahlas.“

 

Pokora je s tichom v pevnom a nedeliteľnom zväzku, podobnom ako u Reyneka či Halasa. Je všade tam, kde pravdivosť nie je nadiktovaná a vynucovaná, ale tam, kde sa tvorí, rodí, očakáva bez nezmyselných túžob a očakávaní. Okamih je s večnosťou spojený práve v človeku, len v ňom prichádzajú na tento svet.

 

„Padá to na mne tiše, beze slova, / jak marná lítost, / aspoň té jsme schopni, / a na laskavé slovo čekáme, / zatímco venku, za oknem to padá.“

Smútok je podstatou človeka, rovnako ako radosť. Ďalšia neuchopiteľná dvojznačnosť, cez ktorú vidíme to dôležité. Elementárnosť pocitov neznamená ich nedostatočnosť, práve naopak. Je dôkazom ich jedno-duchosti, esenciálnosti. A teda pravdivosti.

„Nebylo, / co by zasloužilo lež.“

Konfrontácia tradície s modernou je permanentná. Výrazom je erbenovská baladickosť, smútok a nedôvera. Odkaz na minulosť je snahou udržať kontinuitu, zachovať to, čo sa v neprestajnosti bytia zdá byť stratené či zabudnuté a vynášať to „na povrch“.

 

Niet ničoho dôležitejšieho, ako pravdivosť k sebe samému. Byť ozajstným, autentickým človekom je výzva, ktorá sa nedá neprijať s tým, že zároveň nerezignujeme na to ľudské v nás. Skácel-básnik a Skácel-človek sa o to pokúsil a prešľapával nám obe tieto autonómne cesty. Vďaka mu za to.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

väzenie, väznica, mreže, plot

Čínskeho držiteľa Nobelovej ceny prepustili z väzenia po diagnostikovaní rakoviny

26.06.2017 10:35

Čínsky disident, básnik a literárny kritik Liou Siao-po bol podmienečne prepustený z väzenia po diagnostikovaní konečného štádia rakoviny pečene.

summit, bezpečnostné opatrenia, policia,

Rezort vnútra žiada verejnosť o pomoc pri vyšetrovaní incidentu, pri ktorom zomrel 17-ročný chlapec

26.06.2017 10:23

Inšpekcia ministerstva vnútra žiada verejnosť o pomoc pri vyšetrovaní prípadu streľby na auto, ktorý sa stal v skorých ranných hodinách v nedeľu 18. júna.

France Colombia

Macron je Európan, a čo ďalej?

26.06.2017 10:00

S príchodom Emmanuela Macrona do Elyzejského paláca sa potvrdzujú predvolebné očakávania, že nový francúzsky prezident sa bude jednoznačne prikláňať k prehĺbeniu fungovania Európskej únie.

Stalin

Stalin je podľa Rusov najvýznamnejšou historickou osobnosťou, predbehol Putina

26.06.2017 09:58

Za najväčšiu historickú osobnosť považujú Rusi komunistického diktátora Josifa Stalina, ktorému historici pripisujú milióny obetí.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 89293x
Priemerná čítanosť článkov: 1440x

Autor blogu