Založ si blog

actores | pokrvné puto

Svet je vraj odjakživa farebný, prepojený, proporcionálny a súmerný. Je zaujímavé, že v tom ľudskom sa hráme na dominanciu, vytváranie hraníc a nepriepustných priestorov, ovládanie a vytesňovanie. Akoby sme si naozaj mysleli, že sa takto znovu o krok posunieme k vysnívaným svetlejším zajtrajškom.

Na druhej strane, nie sú to postoje celkom odtrhnuté od reality. Český biológ Jan Zrzavý napríklad tvrdí, že historicky (evolučne) sme potomkami vrahov a zabijakov. Je to prirodzené, keď si uvedomíme, že byť obeťou väčšinou znamenalo nemať možnosť sa rozmnožovať a tak prenášať svoje gény do budúcnosti. Najnovšie výsledky výskumov v oblasti neurológie zase spochybňujú naše doterajšie presvedčenie, že sa rozhodujeme na základe našej slobodnej vôle.

Čo s tým? Znamená to, že sme odsúdení konať zlo? Že našou podstatou, esenciou našej ľudskosti je zabijácky inštinkt? Alebo nebodaj nejaké jeho soft verzie? Vyzerá to tak, že znova prichádzame do časov, kedy jedinou relevantnou alternatívou k jednoznačnosti reality je umenie. Pravdepodobne len ono má potenciál ponúkať neefektívne alternatívy spochybňujúce pravdu evolúcie.

Pokrvné puto juhoafrického autora Athola Fugarda možno vnímať práve z tejto perspektívy.

Zamieňať si autonómny svet umeleckého artefaktu (akéhokoľvek) s nami prežívanou realitou je slepou uličkou. Umelecký text má svoje vlastné pravidlá a princípy, logiku a etiku. Spoľahlivo spochybňuje nami žitý diskurz pravdy, krásy a dobra a ponúka vlastný, o nič menej (či viac) pravdivejší, krajší a lepší.

Samozrejme, to vôbec neznamená, že akékoľvek umelecké dielo nemá pevné a nepretnuteľné väzby na realitu. Jedným z takpovediac záväzných spojení je napríklad človek – ako objekt (transformovaný do kategórie lyrického subjektu, postavy, rozprávača) i ako subjekt (recipient významu, /spolu/tvorca interpretácie, garant zrozumiteľnosti). Práve toto je jeden zo základných spôsobov prenikania umenia do reality a naopak.

Nie je tomu inak ani v prípade Athola Fugarda a jeho divadelnej hry Pokrvné puto. Fugardovi rodičia boli miešanci – matka bola Afrikánka, otec mal írske a francúzske hugenotské korene – rovnako ako rodičia postáv Morrisa a Zacha. Dominantná téma hry – rasová segregácia – vychádza z každodennej skutočnosti Juhoafrickej republiky polovice minulého storočia.

Pokrvné puto (angl. Blood Knot) malo premiéru v roku 1961 v súkromnom divadelnom klube v Johannesburgu. Bolo to zároveň jeho jediné uvedenie v Juhoafrickej republike, rovnako všetky ostatné Fugardove hry boli v krajine zakázané. Keď v roku 1967 BBC hru sfilmovala – tak ako v premiére, aj tu hral Morrisa sám Fugard – výsledkom preňho bolo zabavenie cestovného pasu na štyri roky.

Nedoštudovaný filozof a sociálny antropológ, obdivovateľ Bertolda Brechta, abstinujúci alkoholik, jeden z najhlasnejších kritikov spoločenských pomerov v rodnej krajine – týmto všetkým Fugard bol (a stále je). Čo z toho a v akej podobe sa objavilo v jeho hrách (napríklad v Pokrvnom pute), to si žiada citlivú a fundovanú interpretáciu, nie je to však to najdôležitejšie.

Oveľa zaujímavejšie sa javí byť sústredenie sa na samotnú hru, motívy či charaktery postáv a rukopis autora i režiséra (režisérky). Len to je totiž dôstojná a zmysluplná odpoveď na bulvarizáciu ľudských zlyhaní a omylov ideologických oponentov, ktorí sú zhodou okolností tvorcami umeleckých artefaktov.

Už úvodná scéna bez rozpakov a zbytočného zdržiavania dáva priestor na jednu z možných interpretácií. Zachov a Morrisov dialóg o výhodách a nevýhodách novej resp. starej relaxačnej soli na ubolené chodidlá odkazuje na svet, v ktorom prvotný (teda zmyslový) dojem je ten najdôležitejší. Práve ten určuje ďalšie možnosti sociálnych kontaktov, ktoré je možné nadväzovať.Rutina každodenného umývania Zachovych nôh dostáva hlbší význam: nová soľ síce nie je lepšia, avšak krajšie vonia.

A preto je vhodnejšia – spoločný základ „byť človekom” je redukovaný na úkor vonkajšieho náteru, ktorý má samozrejmú dištinktívnu funkciu. Podstata soli (rovnako ako človeka) je tá istá, to však nie je dôležité. Rozhodujúce je to, čo je odhaliteľné zmyslami, ktoré potom spätne potvrdzujú (alebo zamedzujú) prístup do vyvolenej bielej kasty.

Táto scéna však nabáda aj k inej (hoci komplemetnárnej) interpretácii. Morrisova snaha donútiť Zacha vystúpiť zo strojovo otupujúcej každodennosti spočíva v tom, že dáva bratovi na výber: núti ho zažívať slobodu voľby, ktorá má v ňom prebudiť mysliacu ľudskú bytosť. Samotná voľba je však bezvýznamná a Morris to dobre vie – vybrať si voňavejšiu soľ neurobí so životom oboch bratov nič podstatné. To esenciálne je totiž spútané v hrozivo dokonalej determinácii, v absolútnom nalinkovaní ich osudov daných sociálnym postavením a ešte hlbšie farbou kože.

Dominantným motívom v hre je puto. Súrodenecká pokrvnosť, deklarovaná už v názve, je objektívnym predurčením, niečím čo nemožno meniť či odmietnuť. Túto determináciu možno len rešpektovať. Heglovská kategória slobody ako poznanej nutnosti sa zaujímavo reflektuje aj vo vzťahu oboch bratov a ich vzťahu k okolitému svetu.

Najmä Morris, dominantný z bratov, dokáže predvídať ich možné kroky, pozná kontext ich osudov a teda vie, čo im je a čo nie je dovolené. Morris chápe, že ich sloboda je daná presne vymedzenými mantinelmi a každý pohyb mimo dovoleného bude kruto potrestaný. Preto nabáda Zacha, aby ochutnal z tej štipky dovolenej voľnosti a vybral si „tú svoju” soľ na nohy, preto ho – po počiatočnom spoločnom nadšení – brzdí v snívaní o bielej dievčine, preto tak urputne nástojí na tom, aby malo ich momentálne odriekanie význam v podobe spoločného kúska vlastnej zeme.

Práve tu medzi nimi vznikajú konflikty, práve v tomto intímnom priestore najbližšej pokrvnej rodiny sa ukazuje ambivalentnosť onoho legendárneho „chcem pre teba len to najlepšie”. Bratské puto sa stáva príťažou i vyslobodením, podporuje i ubíja, chráni i ubližuje. Nemožno z neho vystúpiť, anulovať ho alebo začať odznova.

Vzájomná zviazanosť Morrisa a Zacha ostáva (samozrejme) nedotknutá v rovine ľudskej. Odlišný odtieň farby ich kože sa stáva katalyzátorom chvíľkového uvoľnenia väzby v momente, keď sa Morris na Zachovu žiadosť oblečie do „bieleho” obleku. Spolu s ním si na seba navlečie aj „biele” spôsoby a vyjadrovanie, čo Zachovi spôsobuje nevýslovnú bolesť. Na oplátku sa úspešne pokúsi psychicky zdeptať Morrisa, ktorý sa v jednej z ich imaginárnych hier ocitne v priestore, ktorý Zach stráži v zamestnaní.

Chvíľkové pocity víťazstva a nadradenosti kompletizované zjavným zadosťučinením z poníženia toho druhého sú druhou stranou mince. Táto temná stránka ich vzájomnej spútanosti však dáva ich vzťahu tú prepotrebnú životnosť, s ktorou sa, mimochodom, veľmi dobre popasovali obaja účinkujúci herci.

Práve Morris je v hre hybnou silou, agensom, subjektom. On dáva ich rutinnému biednemu životu hlbší zmysel, on určuje rámec spoločnej budúcnosti tým, že je tvorcom i garantom vízie vlastnej farmy. Morris usmerňuje (manipuluje) Zachov listový vzťah tak, aby ostával v „bielom diskurze” – Zachova počiatočná snaha komunikovať ako „čierny” vyznieva vo svetle Morrisovho pohľadu smiešne a komicky.

Morrisovo často násilné poručníctvo má korene – možno paradoxne – v jeho prehnanom pocite viny za to, že je belší ako Zach. Vo svojom vnútri si to vyčíta a kompenzuje to tým, že sa snaží pred nimi otvoriť „bielu” budúcnosť.

Gramotný (a teda na vtedajšie pomery vzdelaný) „biely” Morris je k rovnako „bielemu” svetu fyzicky bližšie ako jeho brat práve svetlejšou pokožkou. Uvedomuje si nezaslúženosť a teda nespravodlivosť tejto svojej výhody a preto sa snaží svojím protektorským správaním k Zachovi zaistiť, aby sa k „bielemu” svetu nedostal nebezpečne blízko: „Pre tvoje biele myšlienky ťa poženú pred súd.“

„Biely” a „čierny” svet vtedajšej Juhoafrickej republiky sú svety paralelné. Svoje individuálne životy v nich žijú ľudia s rovnakou fyziognómiou, prežívaním a mentálnymi (in)dispozíciami. Rôzna pigmentácia je jedinou, no o to zásadnejšou dištinkciou, ktorá má silu izolovať tieto svety nepriepustnými hranicami a tak spôsobiť, že keď „čierni chlapci majú biele myšlienky”, celkom určite neskončia dobre, pretože „každá biela dievčina má brata policajta a strýka s chlpatými rukami a dlaňami veľkými ako moja hlava”.

Práve preto môže nadobudnúť v Pokrvnom pute takú dôležitosť písanie listov do toho druhého sveta: fyzická dištancia je zachovaná, kontakt bol však predsa nadviazaný. Nadšenie a energia sálajúca z oboch postáv v týchto častiach hry je len potvrdením toho, aká prirodzená je socializácia, ktorá sa neriadi farbou kože.

Záverečný útok na matku je tragikomickým obrátením psychoanalýzy naruby. Najmä jej postulát zakorenenej synovsko-otcovskej konkurencie končiacej často tragicky je úplne ignorovaný absenciou akejkoľvek zmienky o ich otcoch. Koncentrovaný útok na spoločnú matku môže mať však hlbší zmysel: je to vysporiadanie sa s človekom, ktorý ich do tohto sveta priviedol a nechal ich v ňom. Moderná psychológia bežne operuje s pojmom zástupnej obete – obete, ktorá slúži na vybitie si vlastnej zlosti v prípadoch, keď skutočný pôvodca nášho utrpenia nie je dosiahnuteľný.

Pokrvné puto je silná hra, ktorá svojho času provokovala aj na Brodway. Je naším veľkým šťastím, že ju actoresáci naštudovali a už po niekoľkýkrát predstavili rožňavskému publiku. Takéto intelektuálne a etické výzvy potrebujeme ako soľ.

 

/Pôvodne uverejnené na actores.sk/

september 2010

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

peter gajdoš

V likvidácii výbušných zariadení má Slovensko svoje nezastupiteľné miesto, tvrdí Gajdoš

19.09.2018 14:59

Minister obrany Peter Gajdoš dnes otvoril 5. ročník výstavy NATO EOD Demonstrations and Trials.

skripaľ, salisbury

"Informácie o otravách v Británii nemá zmysel komentovať", uviedol Peskov

19.09.2018 14:38

Hovorca Kremľa reagoval na najnovšiu otravu v meste Salisbury. Anna Shapirová tvrdí, že jej smrť chcú Vladimir Putin a jeho stúpenci.

nehoda, Trnovec nad Váhom

Pri obci Čierne nad Topľou sa zrazil autobus s dvomi autami

19.09.2018 13:57

Záchranári na mieste ošetrili päť osôb s ľahšími poraneniami.

polícia

V Bratislave našli mŕtvu 65-ročnú ženu, polícia prípad vyšetruje ako vraždu

19.09.2018 13:50

V súvislosti s prípadom zadržali policajti podozrivú osobu, ktorá sa v čase príchodu hliadky na miesto nachádzala v byte.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 110835x
Priemerná čítanosť článkov: 1788x

Autor blogu