Založ si blog

actores | utajení aktéri

V úvode hry sme konfrontovaní s nadrozmerným ľudským okom, ktoré na nás hľadí z premietacieho plátna. Sledujeme zmeny nálad, emócií v niekoľkosekundových intervaloch. Začudovanie, zahanbenie, zdesenie, vydýchnutie. Je to pohľad nás, ktorí už vieme, ako to celé v roku 1918 dopadlo? Alebo sa na javisko (sveta) pozerá boh?

Do malej francúzskej kaviarne Grand Café postupne prichádzajú jednotliví aktéri. Vyplašení tým, čo sa deje naokolo, uchyľujú sa do priestoru iluzórneho bezpečia. Za múrmi kaviarne ešte zúri vojna, vo vnútri sa však už rodí nový svet. Naivný, umelecký, sprvu rozpačitý a nedôverčivý, neskôr veselý, ba miestami až roztopašný.

Statická úvodná scéna sa zdá byť pridlhá, v porovnaní s dnešnou klipovitosťou a akciou valiacou sa na nás z médií na diváka neodbytne útočí nuda. Keď však pripustíme, že ticho v kombinácii s banálne vyznievajúcimi pohybmi postáv stojí v ostrom kontrapunkte s atmosférou vrcholiacej svetovej vojny, začína nám to dávať zmysel. Práve tu je rafinovane ukrytý konflikt bezmocného jednotlivca stojaceho zoči-voči desivo neovplyvniteľnému dianiu okolo. Opustenie konceptu angažovanosti v priamej spoločenskej rovine je nahradené ponorením sa do svojho, resp. striktne komunitného vnútra s výhradne umeleckými výstupmi.

Sedem postáv, sedem ľudských bytostí. Rezignovaním na ich psychologickú či filozofickú drobnokresbu sa otvoril priestor priniesť typizované postavy, ktoré nemajú ambíciu vyvíjať sa, realizovať sa v konflikte. Počet postáv i prvoplánovo happyendovo vnímaný záver konotujú rozprávku, príbeh so šťastným koncom, kde Dobro nakoniec víťazí a je nejakým spôsobom odmenené.

Samotný názov Utajení aktéri ponúka interpretačné konotácie smerom k aktívnym postavám, ktoré už z podstaty svojej individuálnej subtílnosti musia byť ukryté pred zlom kdesi vonku. V bezpečí kaviarne však s istotou, ktorú môže dať človeku len intuícia, začínajú budovať krehké medziľudské vzťahy, začínajú tvoriť a komunikovať, aby vo chvíli, keď zlo pominie, boli pripravení začať žiť plnohodnotne – ľudsky naplno.

Autentickým posunom z priestoru rozprávky – pri zachovaní vyššie napísaného – je vystavanie príbehu na metafore s plnokrvnou atmosférou obrázkov zo sveta vtedajšej spoločnosti. Suverénny prejav Klaviristu nie je len kulisou, ale najmä integrálnou súčasťou priestoru, ktorého ambíciou je všemožnými spôsobmi prehlušiť virvar sveta a vytvoriť vlastný autonómny/paralelný svet.

Obrazy doby však neznamenajú akúsi infantilnú (nereflektovanú) manifestáciu vtedajších výdobytkov technického boomu. Fotografia a film sa prepletajú s už „tradičným“ tancom a spevom naoko ambície vypovedať čokoľvek ďalšie. Pod povrchom však „čítame“ búrlivý stret univerzálnych ľudských vlastností s priestorom, v ktorom sa majú odteraz realizovať.

Láska, priateľstvo, žiarlivosť, dobrosrdečnosť, exhibicionizmus, štedrosť ale i strach a nedôvera nezmizli s vypuknutím vojny či objavením sa „neľudskej“ techniky. Práve však nastal čas, aby sa na ich pozadí nanovo definovali. Symptomatickým sa v tejto súvislosti javí byť spracovanie tanečných partov hry. V priestore tanečných kreácií sledujeme súboj Francoisa, Jean-Pierra a Pavla o slepú Valentine. Absencia zrakového vnemu a nedôvera k verbálnemu prejavu robí z pohybu jediný relevantný komunikačný kanál, prostredníctvom ktorého sa buduje citová náklonnosť upätej a nedôverčivej Valentine k vojnou psychicky zdecimovanému Francoisovi.

Ďalšou, nemenej závažnou a zaujímavou, rovinou interpretácie je konfrontácia vonkajšej reality a vnútorného vysporadúvania sa postáv s ňou. Ilúzia harmónie v Grand Café funguje temer dokonale, okrem Provokatéra totiž niet skutočného rušivého elementu. Práve jeho funkcia je v tomto zmysle kľúčová, pretože hoci na konanie a myslenie návštevníkov kaviarne nemá bezprostredný dopad, v skutočnosti je jedinou temnou predzvesťou budúcnosti, s ktorou sa konfrontujú. Kým medzi sebou rozohrávajú všetko to, čo ich má zblížiť a poskytnúť priestor pozitívnej komunikácie, Provokatéra od seba niekoľkokrát odoženú.

Práve v tom tkvie ich neprestupiteľný dualizmus reálnych spoločenských pohybov kdesi za prahom kaviarne a snahy vytvoriť si umelý svet porozumenia a prakticky bezkonfliktného spolužitia v uzavretej komunite preživších svetovú katastrofu. Možno aj z tohto dôvodu bol logickým vyvrcholením hry príchod rýchlonohých poštárov, rozdávajúcich nie iné ako pozitívne správy a telegramy zo sveta.

Poštári, ako zvestovatelia svetlej budúcnosti, sú symbolom očakávaného vydýchnutia po útrapách vojny. V kontexte nasledujúceho mohutného umeleckého a intelektuálneho rozkvetu v medzivojnovej Európe ohlasujú všeobecnú katarziu ľudstva.

Ako médium s výlučne ľudskými parametrami sú to iste nie náhodou práve poštári, kto oznamuje radostnú udalosť. Médium filmu a fotografie už totiž aj v priebehu hry skryto odkazujú na zábavu, s ktorou budú nasledujúce desaťročia spájané – v dobrom i v zlom.

Úvod patril metafyzickému oku, reagujúcemu plne v ľudských rozmeroch prežívania emócií, finále bolo už v réžii ľudí z mäsa a kostí. Tento neprehliadnuteľný humanistický rozmer hry z nej robí nadčasové dielo o sile a slabosti človeka, ktorého jediným šťastím a prekliatím zároveň je to, že jeho zodpovednosť za seba i za svet je absolútna.

Actores už tradične znova ponúklo viacvrstevnaté predstavenie, bohaté na interpretačné možnosti. Častá prvoplánovosť výrazných gest a excentrického prejavu hercov určite nebola samoúčelná. Aj ona totiž vytvára uveriteľný zážitok diváka, vtiahnutého do dokonale vybudovaného fiktívneho sveta divadelnej hry.

Utajení aktéri sú hrou v pravom zmysle slova multimediálnou a multižánrovou. Tanec, hudba, divadlo, fotografia a filmová groteska znásobujú divákov zážitok z videného a počutého v síce nerovnomernom, ale uveriteľnom a funkčnom prevedení intelektuálneho a emocionálneho rozmeru hry. Prevaha zážitkového na úkor kritického intelektualizmu posúva Utajených aktérov do polohy podobenstva o svete, ktorý sa rodí vždy nanovo a zároveň vždy inak, často bez ohľadu na vôľu a zámery indivídua.  

 

/Pôvodne uverejnené na inforoznava.sk, aktuálne na actores.sk/

12. december 2009

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Heiko Maas

Maas od Trumpa očakáva aspoň "minimum spoľahlivosti" v zahraničnej politike

18.07.2018 22:26

"Je to jednoducho aj ťažké robiť politiku, keď informácia alebo fakty majú polčas rozpadu 24 hodín," uviedol nemecký šéf diplomacie.

Mychajlo Ježeľ

Ukrajinský exminister Ježeľ dostal v Bielorusku štatút utečenca

18.07.2018 21:38

Ježeľovi hrozí doma päť až osem rokov väzenia za spreneveru dvoch miliónov dolárov.

mayová

Extrémistu usvedčili z plánovania vraždy premiérky Mayovej

18.07.2018 21:11

Naa'imur Zakariyah Rahman mal v úmysle nastražiť výbušninu pred vchodom do sídla britskej premiérky na Downing Street.

trump

Kto sa v tom má vyznať? Biely dom poopravil Trumpa, ktorý sa neskôr poopravil sám

18.07.2018 20:42, aktualizované: 21:50

Americký prezident vyjadril presvedčenie, že Spojené štáty už nie sú terčom Ruskej federácie. Neskôr uviedol, že "hrozba stále existuje".

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 107446x
Priemerná čítanosť článkov: 1733x

Autor blogu