Založ si blog

myslieť divadlom, byť divadlom

Screen shot 2013-09-13 at 12.09.55 AMÁno, to, že tento festival je, je zázrak, presne ako sa píše v úvodnom bulletine akcie. Ale ja budem snobský a nebudú ma zaujímať ekonomické ani organizačné peripetie tých ,ktorí ho stvorili. To je samozrejmé. Zázrakom je však to, že sa opäť raz udialo naozajstné umenie. A to samozrejmé nie je, pretože pokladať umenie za samozrejmé znamená nepochopiť to imanentné v jeho “základoch” a to, ako sa TO rodí. Toľko baudrillardovsko-deleuzovský miniexkurz do postmoderny.

Ako navoskovaná šnúrka od topánok, ktorá po uviazaní drží pevne a nepopustí, sa predstaveniami tiahnu motívy dištancie, odcudzenia, (ne)komunikácie. Smiech (tragikomika) ani kladenie znepokojujúcich otázok či spochybňovanie vžitých schém pri odpovedaní si na ne nie sú liekom ani afrodiziakom. Stávajú sa nanajvýš dočasným útočiskom, temporálnym ležoviskom premýšľajúcich – neistých a zneistených Sebou, Druhým, Iným.

Divadelná výpoveď je špecifická svojou schopnosťou multiplikovať zažívané simultánnym atakom slova, výrazu, pohybu, zvuku. Logistika sa tak stáva fundamentom pri tvorbe a sprostredkúvaní významov, vzruchov, asociácií, pričom komplexný umelecký zážitok má potom šancu dotýkať sa absolútnosti v zmysle totálneho kontaktu človeka so sebou samým práve skrz ponúkanú performanciu. Hoci je to stále len “prst ukazujúci na Mesiac”, paradoxne len takto sa dnešný človek Západu dokáže približovať k pochopeniu reality.

To, že Poliaci sú národ uletený, je vo svete stará známa vec, interpretovať Lorcu v polohe tragikomickej je však ešte stále úder priamo do zubov. Divadelné zoskupenie Okno vsadilo na lampou osvetlené plátno a papierové (?) postavičky na paličkách, čo v kontraste s eroticko-pornografickými obrazmi necudnej Belisy a romanticko-melancholického Perlimplina ponúka divákovi neuveriteľne silný zážitok nepriestrelného odcudzenia. Odcudzenia však už nie existenciálneho, ale priamo ontologického. Sémantická dištancia, ktorá je pre európske umenie atraktívna už zo samej podstaty moderny, dopĺňa dištancia výrazová a – v prípade Romance o Perlimplinovi a Belise – aj formálno-fyzická.
Dištancia tela a duše už nie je problémom, len rezignovaným konštatovaním, ktoré (ktovie prečo?) ešte stále vyznieva smiešne… chvalabohu…

Veď “vlastniť dušu je len pre slabých ľudí…”

“Kam sa to pozeráš? Tu sa pozeraj. Na týchto pár metrov. Toto je tvoj svet…”, kričí Žena na Muža II v hre Plot. Javisko je v tomto predstavení divadla Actores z troch štvrtín obohnané vysokým pletivom, avšak otvorené do hľadiska. Všetci sme na jednej lodi, hranica rozdielnych ľudských osudov sa stiera v mene spoločného ľudského údelu. Neexistuje slobodná strana plota – už sama jeho existencia je dôkazom zotročenia. A život v jeho zovretí znamená jediné: existovať ako postava, hrať roly, správať sa a myslieť podľa práve oblečeného kostýmu. Smrť potom už nie je ukončením fyziologického rozmeru tela, ale nemožnosťou navliecť sa do niečoho nového.
Prázdnota vo vnútri nie je príčinou ani výsledkom dištancie medzi telom a duchom/dušou. Je jej bázou, vnútornou štruktúrou, z ktorej táto vyrastá.

Foucaltova výzva žiť neustále na hrane, v neustálom balanse na hraniciach dovoleného/prirodzeného, možného/chceného a mysleného stavia do zaujímavého kontrapunktu Plot a francúzsko-českú Posadnutosť. Kým rožňavskí “skoroexistencialisti” svetoznámeho združenia Actores rozohrali veľkolepú partiu hľadania identity splašene pobehujúc v zovretí vlastného žitia, krehučká Seilline Vallee a rovnako presvedčivý Salvi Salvatore viseli na lanách chvíľami bezmocne, chvíľami urputne, zaklinení jeden do druhého. Už len zákonitým vyvrcholením tejto úžasnej hry na strety a úniky bolo “lietanie” toho útleho žieňaťa temer nad hlavami divákov. Bez istenia, bez záchrannej siete, v ktorej – naopak – končí svoj “oplotený život Muž I v hre Plot.

Rozhodnutie prehovoriť k tomu druhému znamená prijať a reflektovať fakt, že akákoľvek komunikácia je nepredstaviteľná bez porozumenia, ktorého hermeneutická dimenzia “vyrástla” z polohy existenciálneho zneistenia vo viere v ľudskú spolupatričnosť. Hovoriť znamená rešpektovať autonómiu ostatných ľudských bytostí, mať zvnútornený fakt nespochybniteľnosti ľudských v každom z nás.

Predstavenie budapeštianskeho K Divadla 3 noci bolo esteticky presvedčivou ukážkou stretu dvoch ľudí, ktorí spolu hovorili, ale nemali si čo povedať. Nátery civilizovanosti ľahúčko stierala stiesnenosť a úzkosť z nebezpečnej blízkosti človeka a človeka, vystupňovaná príchodom tajomnej ženy. Jej postupné zjavovanie sa – najprv hlasom, znejúcim striedavo v hlavách oboch mužov, potom vizuálnym kontaktom a nakoniec vkročením do hotelovej izby cez otvorené okno – naberalo na hrôzostrašnej osudovosti tým zreteľnejšie, čím viac sme si boli ochotní pripustiť, že smiešnosť obchodných cestujúcich je v podstate tragikomická. Ich opakujúce sa bezvýznamné minidialógy o mydle, zhasínaní svetla či o voľbe lôžka ilustrovali jediné: rozprávať (sa) neznamená komunikovať v ľudskej podobe. Naozajstné emócie prichádzajú až s bojom o osudovú dámu, ktorá im v plnej nahote hádže do tvárí ich úbohú kvalitu. Výsledkom sa nestáva ich kvalitatívny prerod, dáma odchádza späť, prekračuje okno vracajúc sa na svoju stranu hranice a zanecháva oboch mužov rozorvaných vo svojej prázdnote, ktorú práve zhliadli v celej nahote a komplexnosti.

Trpký humor a nahradenie neznámej dámy Bohom a Satanom, to sú formálne posuny, na ktoré vsadilo trenčianske dvojzoskupenie Túlavého a Hudobného divadla, ktoré sa predstavilo s hrou Jožko Púčik a jeho kariéra. Vybudovať si svoj vlastný svet, zákony a pravidlá a vytvoriť tak environment istoty a bezpečia a zároveň neustále pripravovať pôdu na príchod neznámeho, nového, transcendentného, ktorý by tento svet zničil, to je nekonečným ľudským údelom.
Jožko Púčik sa stáva figúrkou v stávke Boha a Satana, predmetom ich hry je otázka: dokedy zostane človekom? Zázrak zmiznutia peňazí zo zásuvky stola poisťovacieho agenta Púčika roztočí kolotoč otázok a pochybností o univerzalite vlastného sveta. Istota predvídateľnosti a bezpečie transparentnosti sú v okamihu zničené príchodom Boha, ktorý dovádza hrdinu do šialenstva. Človek pri narodení nie je ničím, je to lockovská tabula rasa, ktorá sa stáva tým, čím je – kradnutím. Krádež je ľudskou participáciou na božom diele stvorenia. Kradne každý a teda nikto: “Človek sa narodí a nič nevie – a potom celý život strávi kradnutím,” hovorí Valerián a vzápätí doloží: “Človek je esencia kradnutia.”
Všetky postavy sú len figúrkami v božom ringu, ich funkčnosť spočíva v (ne)dodržiavaní božieho plánu. Kafka – poisťovací úradník v zovretí zákonov, ktorého miera ľudskosti je v až ontologickom vzťahu k viere v seba samého, Camus – zneistenie absurdnosťou vlastnej existencie, Beckett – čakanie ako výraz bezmocnosti prekročiť sa. Toto všetko je posúvané súčasným jazykom do postmoderných rovín: “Súdy sú ako sex – prejebeme spolu kopu času a výsledok nás aj tak nemusí uspokojiť.”

Sémantická dištancia nie je jedinou, ktorá robí divadlo divadlom. Práca s maskami a ľudským telom je ďalšou dimenziou, v ktorej sa človek stretáva sám so sebou a odpovedá si na to, čo ho (ne)robí človekom. Na pohľad prvoplánové politické predstavenie Apropo Butterfly kladie otázku rozdelenia do polohy vojensko-kultúrneho impaktu Západu na územie Ázie: Street dance, farba pokožky, autorove vstupy do deja, videoprojekcia útokov na Dvojičky či revival manipulačnej techniky, ktorú používajú herci kabuky v tradičnom japonskom divadelnom žánri bunraku, to všetko je len postmodernou cestou k dosiahnutiu pochopenia, že jednota, kultúrne prelínania a snaha o porozumenie Inakosti vedie k rešpektovaniu neprevoditeľnosti jedného na druhé, k uvedomeniu si jedinečnosti človeka nie v zmysle jeho všemocnosti, ale v pochopení situovanosti, umiestnenia v kontinuu bytia.

Nahota nie je len integrálnou súčasťou tela, je rovnako výpoveďou o spôsobe myslenia. Totálny nadhľad a recesia, rezignovanie na vážnu výpoveď s posolstvom a naopak dôraz na uvoľnenie a odstup, ktorý zároveň spojil divákov s javiskom. Také boli “výjavy z čiernobieleho sveta lyžiarov podľa Martina VelíškaTy, který lyžuješ. Ostravské Bílé divadlo ponúklo spoločný základ, ktorý našlo v šestici postáv stredného veku. Prevísajúce pupky a šúveriaca sa pokožka sa stali baranidlom, ktorým možno preraziť ťarchu existenciálnej úzkosti. Lyžiari ako predvoj slobodne raziaci nové cesty k horizontom, kde možno nájsť dosiaľ netušené sebapoznanie. Balansovanie medzi gýčom a umeleckou spoveďou sa tak stáva ďalšou úrovňou prekračovania hraníc: rezignovanie na akékoľvek moderné posolstvo, čistá radosť z hrania a robenie si obyčajnej ľudskej srandy z vlastných limitov duševných i tých telesných – toť umelecká úprimnosť zvaná tiež nadčasová.

Cestu úpadku končiacu znovuzrodením ponúkli bieloruskí Inzhest v predstavení DK dance. Opätovné zrušenie priestoru medzi divákom a hercom však nevedie k očisťujúcej katarzii, naopak, predznamenáva hrôzu zrútenia istôt v dobre čitateľnom svete.
Originálne masky, žiarivo prekrásne kostýmy hercov na chodúľoch, rozhadzujúcich do hľadiska cukríky – happy end sa odohráva hneď na začiatku. Zvyšný čas totiž herci strávia plazením, zvíjaním sa, krútením, váľaním sa a vláčnym vrtením. Strata bezpečia, takého prirodzeného pri pohybe “na vysokých paliciach” nás privádza k pochopeniu násilia imanentného každej prichádzajúcej zmene. Hypnotická hudba bonga, tamburín, hrkálok, didgeridoo a vo finále ťahacej harmoniky len znásobuje neodvratnú osudovosť nastávajúceho.
Vyvrcholením sa potom stáva atakovanie obecenstva hercami na chodúľoch v samom závere, ktoré v plnej nahote predvádza nejednoznačnosť pozitívneho prijatia prekročenia dištancie herec – divák. Táto radikálnosť kontaktu – ešte pred pár desaťročiami nemysliteľná – odkazuje na jedno: narušenie intímneho priestoru vyžaduje myslenie v rovnakom jazykovom kóde, rešpekt a porozumenie. Inak je to len číre násilie, hoci aj krásne, vznešené či hrôzostrašne smiešne.

Diametrálne odlišnú podobu kontaktu zvolili Nemci Ehrenfeld s Aufenfehnom v hladkajúco-kopajúcom predstavení plnom gagov Habbe a Meik. Prirodzená túžba človeka po ľudskom kontakte, po priateľstve a porozumení na spôsob legendárnych “čb” Laurela a Hardyho je tu predstavená v láskavom svetle rezignujúc tak na brutalitu skutočnosti, ktorú by bolo také ľahké umelecky reflektovať.
Jednoznačnosť irónie a satiry nie je relativizovaná žiadnymi postmodernými pastišmi či intertextuálnymi odkazmi, komunikujúcimi len s bohatými encyklopédiami ecovsky vzdelaného publika. Jednoznačnosť sa však nestáva prvoplánovosťou, bránia tomu v podstate tradičné – univerzálne – významy o potrebe ľudskej spolupatričnosti a pomoci, ponúkané v relatívne dobre čitateľnom balení gest, pohybu a kostýmov.

Vytváranie umelých bariér a nerešpektovanie tých prirodzených – vyplývajúcich z relatívne stálych štruktúr, charakterizujúcich naše spoločenstvo ako ľudské – to je, zdá sa, večným údelom človeka. Jedinou silou umenia je potom byť oným prstom ukazujúcim na Mesiac.

/text bol napísaný v septembri 2007 tesne po skončení Medzinárodného festivalu alternatívnych divadiel TEMPUS ART v Rožňave, pôvodne uverejnený na inforoznava.sk, neskôr aj na actores.sk/

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Nemocnica, Brezno

Prvá etapa obchvatu Brezna na ceste I/66 je už v prevádzke

21.09.2017 19:06

Obchvat v dĺžke dva a pol kilometra je podľa cestárov riešený ako dvojpruhová obojsmerná komunikácia.

katalansko, barcelona, protest

Od referenda odrádzajú Kataláncov opozičné strany aj Rafael Nadal

21.09.2017 18:53

Neviem si predstaviť Španielsko bez Katalánska a Katalánsko bez Španielska. Nechcem, aby sa to stalo, vyhlásil v Prahe španielsky tenista Rafael Nadal.

le pen

Rozkol v Le Penovej strane pokračuje, opustil ju podpredseda

21.09.2017 18:04

Problémy Národného frontu sa Philippotovým odchodom nekončia. Strana je podľa komentátorov ideovo vyprázdnená a okrem novej agendy si už hľadá aj nový názov.

letisko, bratislava, m. r. štefánika

Cez bratislavské letisko prešlo najviac cestujúcich v histórii

21.09.2017 17:10

Letisko M. R. Štefánika v Bratislave vybavilo v auguste rekordných 296 920 cestujúcich, to je najväčší mesačný počet v histórii.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 92670x
Priemerná čítanosť článkov: 1495x

Autor blogu