Založ si blog

skd martin | sedem dní do pohrebu

Screen shot 2013-12-26 at 9.44.13 PMDivadelná hra Slovenského komorného divadla v Martine s názvom Sedem dní do pohrebu je príbehom, ktorý vás do seba vtiahne a nedá vám vydýchnuť. A prišla k nám v naozaj vhodnom čase, keď sme z čierno-bielej rozprávky znova prebudení do komplexného, nejednoznačného a zložitého sveta. Do sveta, v ktorom sa balans medzi kompromismi znova stáva umením a zároveň úpornou snahou o zachovanie morálnej integrity. Do sveta, v ktorom opäť platí, že jedinou hranicou medzi fanatizmom, zásadovou rozumnosťou a oportunizmom je miera.

     Zhypnotizovaní a zároveň zneistení hľadíme na hercov, tušiac, že kdesi tam, akoby za nimi, je zakopaný ten najzásadnejší pes kvalitnej autobiografie – divadelný text je krajší ako ten “reálny”. Tu sa viac-menej úspešne sebavmanipulujeme do dištančného modu, ktorý pláva na vlne umeleckého výrazu i neškodnej sémantiky, tam však podvedome cítime, že ten “pojebaný život”, replika, ktorou hlavná postava Jána v úvode narysuje hranice poľa, v ktorom sa bude/ú pohybovať, že táto replika je dvojdomá. Že preteká z kulís a javiska do hľadiska, že obýva oba svety, ten fikčný i náš, reálny, a v oboch je sebavedomo rozťahovačná a drzá, rovnako však presná a číra vo svojej neomylnosti.

     Hádam najväčším problémom autobiografických textov je ich slabá umelecká úroveň. Akoby sa spoliehali na silu toho, čo sa kdesi kedysi stalo a ďalej nepracovali s fikčným svetom príbehu, ktorý, transponovaný na stránky knihy či do postáv na javisku, už samozrejme funguje na základe iných pravidiel a zákonitostí. Režisér Ľubomír Vajdička sa verne držal literárnej predlohy, čo znamená, že už ďalej (až na niekoľko výnimiek) neexperimentoval s tvarom, no o to viac dôrazu vložil do výberu hercov hlavných postáv Jána a Zory. Práve tento ťah mu umožnil dostať zo zaujímavo napísaného memoárového románu kvalitnú divadelnú hru postavenú na hereckej exhibícii a bravúre Jany Oľhovej a Daniela Heribana (v druhej časti i Jána Kožucha ako Jána v pokročilom veku).

     V hre v dvoch dejstvách, formálne predvídateľne rozdelenej na sedem dní od smrti Zory do jej pohrebu, je dynamika príbehu postavená na dvoch pilieroch. Prvým je rozprávanie Jána a Zory v tretej osobe, hoci sa týka ich vlastnej minulosti. Takýto neosobný dištanc sterilizuje príbeh, dostáva ho do polohy strohého, informatívneho textu o komsi inom. Nezúčastnenosť, neschopnosť emocionálne prežívať rodinnú tragédiu posúva hru z osobnej, intímnej do spoločenskej, politickej roviny.

     Čosi podobné môžeme sledovať v literárnej tvorbe minulého storočia, kedy postavy z literárnych textov 50. rokov, ktoré boli zároveň schematicky sformovanými hrdinami prežívajúcimi neautentickú radosť z budovania nového spoločenského systému. No už na konci tohto desaťročia sa objavuje autentická postava, ktorá odmieta participovať na pseudoúspechoch reálneho socializmu a cíti sa byť vo vládnucom systéme outsiderom, vydedencom, cudzincom. Nemožnosť progresívnych autorov vstupovať so svojou tvorbou do spoločenského života splodila postavy, ktoré nie sú schopné spolupodieľať sa na čomkoľvek. Ostávajú pasívne, ich jedinou odpoveďou na čulý ruch budovateľského elánu je subtílna či agresívna introspekcia korenená nonkonformným správaním na verejnosti.

     Presne týmto typom postavy je aj Ján. Ani on nedokáže konať, robiť praktické úkony zabezpečiace dôstojný pohreb jeho manželky Zory. Je striedavo paralyzovaný neschopnosťou dešifrovať správanie svojho bezprostredného okolia a absolútnou nečinnosťou, ktorú ospravedlňuje presvedčením, že tu aj tak nič nemá zmysel. 

     Druhým pilierom určujúcim dynamiku hry je Jánova a Zorina konverzácia. Zora tu vystupuje post mortem, ako zhmotnený duch (teda nie len ako hlas zo záhrobia, ako by sme mohli byť zvyknutí), vyvolaný Jánovým spomínaním. Zora je v rozhovore rovnocennou partnerkou, dôležitým dištinktívnym momentom je tu emocionálny náboj, ktorým sú dialógy nabyté. Tento emočný vklad je uveriteľný a úplne prirodzený, najmä v kontexte ďalšej roviny príbehu, ktorou je akési dopovedávanie (si) nezrovnalostí a nedorozumení, ktoré manželia nestihli, kým boli spolu. (Ne)prítomnosť emócií odkazuje rovnako aj k existencii postavy vo verejnom a súkromnom/intímnom priestore. Normalizácia v krajine reálneho socializmu 70. rokov vyžadovala od svojich členov formalizáciu prezentovaných postojov podľa vopred pripravených šablón a manuálov. V tomto priestore sa neočakávalo citové prežívanie autentického subjektu (individuality), práve naopak. Jediným miestom, v ktorom bolo zaistené bezpečie, bolo súkromie domova (čo, mimochodom, znova pripomína situáciu postáv relevantných literárnych textov tohto obdobia – pars pro toto spomeňme Rudolfa Slobodu).

     Súčasťou tohto druhého piliera je vzájomné komentovanie konania a myslenia manželov. Zora je ostrá, miestami až uštipačná, Ján skôr zlostný a smutný. Nič si nedarujú, sú k sebe až bolestne úprimní. Pocit, že títo dvaja vlastne k sebe nepatria, sa však rozplynie v momente opakovaného vzývania, ktoré pomaly prechádza do temného šepotu: “je také dobré, keď ťa niekto drží za ruku”. Takáto intimita je výsadou súkromia, ktoré sa tak stáva pevným bodom v slizkej šedi normalizácie. Z iného (možno komplementárneho) pohľadu sa možno spýtať, či ich osemnásťročná zomknutosť nebola z nejakej časti aj dôsledkom podobných príkorí, ktoré museli obaja podstupovať.

     Komplikovanosť percepcie hry – a zároveň aj jej umelecká hodnota – spočíva práve v tomto: vo viacvrstevnatom svete postáv, ktoré musia nejakým spôsobom existovať vo verejnom i súkromnom priestore tak, aby si uchovali dostatočne silnú etickú integritu. Nemožnosť dosiahnuť nemožné nech je symbolizovaná odstránením všetkých výsledkov práce prekladateľky a publicistky Jesenskej a neschopnosť zase nespútaným pitím Jána Roznera. V Kultúrnom živote sa na jar 1968 objavili aj tieto Jesenskej vety: “Kedy sa teda začala morálna kríza? Nepoviem vám deň a hodinu, ba – nehnevajte sa – ani rok. Možno sa začala u každého individuálne, v tej chvíli, keď si uvedomil, že sa niekomu deje krivda, a mlčal. Mlčal zo strachu, Alebo z karierizmu. Alebo z vedomia bezmocnosti. Alebo z disciplíny. Po skúsenostiach, ktorými sme prešli, bolo by neodpustiteľné, keby sme zase ignorovali prastarý poznatok: že totiž najvyšším princípom nemôže byť disciplína a podriadenie, ale vlastné svedomie a poznanie.” Toto svedomie a poznanie sa v hre objavuje v súvislosti so zmienkami o kolegoch literátoch  a literárnych kritikoch, ktorí sa viac-menej (ne)úspešne snažili preve(k)slovať normalizačnou dobou. Symptomatický je príbeh uznávaného a rešpektovaného literárneho vedca Josefa Felixa, ktorý čítal smútočnú reč na Jesenskej pohrebe.

     Finále v podobe pohrebu je jediným miestom, ktoré ponúklo priestor na funkčnú interaktivitu. Postavy stvárňujúce príslušníkov Štátnej bezpečnosti rozdávali v hľadisku krátke úradné oznámenia s textom: “Upozorňujeme riaditeľov a vedúcich všetkých štátnych a verejných inštitúcií, predsedov spoločenských organizácií, ako aj riaditeľov škôl, že účasť na pohrebe prekladateľky Jesenskej dňa 28.XII.1972 nie je v súlade s líniou strany a nie je vo verejnom záujme. Riaditelia a vedúci pracovníci inštitúcií majú v tomto zmysle informovať svojich zamestnancov.” Funkčnosť tu spočíva v presvedčivom vyvolaní strachu a zdesenia z všadeprítomnosti tajnej polície a prostredníctvom nich vládnuceho aparátu Komunistickej strany. Mrazivý pocit pri predstave sveta, v ktorom neexistuje nič, čo by nebolo pod kontrolou a regulou vládnuceho systému, bol vyvolaný obyčajným, strojom naklepaným textom.

     Číslovka “sedem” evokuje šťastnú rozprávkovú sedmičku, ktorá dokáže v správnych rukách konať zázraky. V tejto hre sa nič podobné neudeje, tých sedem dní pripomína skôr Roznerove “ježišovské” zastavenia, ktoré by mali urputne detailným verbalizovaním svojich vlastných spomienok viesť k očistcu a vykúpeniu – k zmiereniu sa s mŕtvou manželkou i so sebou, vlastnými omylmi a zlyhaniami. Netušíme, či sa čosi z toho podarilo, to ale ani nie je dôležité práve preto, že sa nedívame na rozprávku. Jediné, o čom môžeme byť presvedčení, je autentickosť postáv, ktoré bojujú a prehrávajú s normalizujúcou (sa) spoločnosťou i vlastnou slabosťou. 

     A práve takáto autentickosť nám mnohým chýba. Zamieňame si ju s oportunizmom, defétizmom alebo s bohorovnou aroganciou. Charaktery sa totiž nelámu, to platí len na fanatikov. My, jozefovia makovia si ich ohýbame, a nechávame ohýbať, aby sme nejako (pre)žili. Naším umením je byť k sebe úprimní a poznať svoju mieru, za ktorou to už nie sme my.

 

Divadelná hra režiséra Ľubomíra Vajdičku Sedem dní do pohrebu pre Slovenské komorné divadlo v Martine adaptoval Peter Pavlac podľa rovnomennej literárnej predlohy Jána Roznera. Kniha získala cenu Kniha roka 2009, inscenácia zase dostala ocenenie Najlepšia inscenácia 2012. Ján Rozner bol významný slovenský literárny kritik, Zora Jesenská patrila k najlepším slovenským prekladateľkám a bola tiež výraznou literárnou publicistkou.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Trump

Päť výziev Donalda Trumpa

21.01.2017 11:00

Donald Trump si neprebral len kľúče od Bieleho domu. Nemá na pleciach iba osud Ameriky. Je najmocnejší človek na svete, ako sa tradične hovorí prezidentovi USA.

Jammeh

Porazený prezident Gambie potvrdil, že je ochotný odstúpiť

21.01.2017 09:58

Dlhoročný gambijský prezident Yahya Jammeh potvrdil v televíznom príhovore, že je ochotný vzdať sa moci a ukončiť tak politickú krízu, ktorú vyvolalo jeho odmietanie uznať výsledky decembrových prezidentských volieb pre údajné nezrovnalosti.

autobus, Taliansko

Pri nehode autobusu s maďarskými školákmi zomrelo v Taliansku 16 ľudí

21.01.2017 09:38

Piatkovú nehodu autobusu, ktorý prevážal maďarských školákov, neprežilo 16 ľudí. Autobus havaroval pri talianskej Verone.

Taliansko, lavína

Zo zasypaného hotela v Taliansku vytiahli ďalších štyroch preživších

21.01.2017 09:15

Z trosiek lavínou zasypaného hotela v strednom Taliansku záchranári vyslobodili ďalších štyroch živých ľudí, čo zvyšuje počet zachránených na deväť.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 82817x
Priemerná čítanosť článkov: 1336x

Autor blogu