Založ si blog

naučiť sa láske. k umeniu

Rozdiel medzi očarením a láskou je možno v tom, že v tom druhom prípade sa okrem samotného citu a snáď i emócie objavuje prvok rácia vo forme vedomého rozhodovania a zvažovania okorenený zvedavosťou, pevnou vôľou a túžbou prekonávať odpor. Čo tak ale transponovať túto matricu do priestoru pestovania lásky k vlastnému intelektuálnemu rastu a dokonca na úrovni umeleckej recepcie či nebodaj tvorby?

     Pred niekoľkými dňami som sa v Rádiu Devín na pozvanie moderátora relácie Michala Havrana zúčastnil zaujímavej a naozaj inšpiratívnej debaty o tom, či možno viesť deti k láske k umeniu učením (sa). Necelé dve piatkové hodiny Večera na tému pretkané hudbou a najmä moja prirodzená indispozícia spontánne a zároveň sústredene (!) komunikovať do mikrofónu mi nedovolili sformulovať čosi naozaj zrozumiteľné a ucelené. Snáď tento priestor a formu písaného textu využijem lepšie, hoci aj teraz to nebude nič viac než niekoľko navzájom len voľne súvisiacich myšlienok.

     Koncept autenticky prežívanej povinnosti sa rozpadol snáď ešte kedysi na prahu normalizácie, jej formalizovaná a najmä vynucovaná podoba hnila ešte niekoľko desaťročí, kým sa definitívne nestratila z horizontu, na ktorom ešte stále čakáme objavenie sa svetlých zajtrajškov. Trocha v tieni osláv novonadobudnutej slobody, ktorú sme si, bohvieprečo, spojili s jej zmiznutím, sa pomaly vytrácalo aj (po)vedomie zodpovednosti za seba, komunitu, ľudské spoločenstvo, svet. Povinnosť (a jej alter ego zodpovednosť) sa stali vo svetle životných stratégií organizovaných na báze “teraz a tu” neatraktívnymi, pretože presúvali, odkladali prežitie pôžitku do budúcnosti. Zároveň sme svedkami ich systematického (niekedy až vášnivo urputného) vytesňovania ako nevhodných a nemiestnych.

     Jedným z výsledkov takéhoto nastavenia spoločnosti je stav, keď až príliš mnoho detí nemá vypestovanú schopnosť byť zvedavými – respektíve je v nich táto ubitá – a má problémy s pevnou vôľou. Tieto deficity sa potom objavujú v momente, kedy sa dieťa dostáva do kontaktu s umeleckým artefaktom a nedokáže si s touto situáciou adekvátne poradiť. (Na tomto mieste je hádam potrebné zúžiť mantinely a napísať, že v ďalších riadkoch budem abstrahovať od genetických (in)dispozícií, porúch, disfunkcií, talentu, teda od vrodených daností dieťaťa. Tieto samozrejme implicitne predpokladám a rešpektujem.)

Po tomto trochu ponurom úvode snáď niečo konštruktívnejšie.

     Po spontánnych začiatkoch umeleckej reflexie/tvorby v podobe tanca, kreslenia a večerného počúvania rozprávok v predškolskom veku sa ako dôležitý kontaktný bod s umením zdá byť divadlo. Intenzívne prežívanie hovoreného a spievaného slova, pohybu, tanca, výtvarného spracovania kulís, ľudí prezlečených za rozprávkové bytosti, je pre deti na prvom stupni základných škôl úplne prirodzené a teda i žiadané (stojí za zmienku, že u detí v nižšom predškolskom veku dospelí v maskách často vyvolávajú strach a zdesenie). Často spomínaná potreba učenia (sa) zážitkom je najefektívnejšia asi v tomto veku a práve v divadle. Neskôr sa zážitkové metódy výučby, nepodporované kritickou, racionálnou interpretáciou, stávajú viac-menej smiešnymi, pre stredoškolákov je takéto nereflektované predstieranie nezrozumiteľné alebo dekodovateľné až príliš ľahko a teda nezaujímavé.

     Zaujímavým fenoménom je vynucovanie si povinných návštev divadelných predstavení, galérií či skutočný relikt minulosti – čitateľské denníky. Opozíciu dobrovoľnosť – povinnosť možno pekne ilustrovať napríklad na dvanásťročnej skúsenosti rožňavského Mestského divadla Actores, ktoré práve toľko sezón ponúka nedeľné popoludnia s divadelnými predstaveniami slovenských súborov pre deti. Plné hľadisko detí a (starých) rodičov sústredene vnímajúcich a nadšene reagujúcich na všetko, čo sa deje na javisku možno dať pokojne do protikladu k radosti povinných predstavení počas vyučovania, kedy tou najintenzívnejšou emóciou je radosť z “odpadnutých” hodín.

     Písanie čitateľských denníkov je zase dôsledkom dôrazu na kvantitu prečítaného, výsledkom je samozrejme vzájomné bezduché prepisovanie obsahov, hlavných myšlienok, tém a ideí. Alibizmus takto nastaveného systému spočíva v neochote o umeleckom texte diskutovať, verbalizovať pocity a myšlienky (nutne sa) objavujúce pri sústredenom čítaní a spoločná cesta pri hľadaní interpretačných kanálov, pri dekódovaní obrazov, symbolov, teda znaku, ktorým každý umelecký text vo svojej podstate je. Organizovaná školská návšteva galérií a múzeí má k zmysluplnosti asi najbližšie. Samozrejme len v prípade, že jej súčasťou je poctivo poňatá galerijná pedagogika.

     V širšom kontexte môžeme v tejto súvislosti hovoriť o Ecovom sémantickom a semiotickom čitateľovi. Kým v prvom prípade je dominantný spomínaný zážitok z prežívania príbehu (konštruovať ho), v tom druhom už možno hovoriť na jednej strane o nutnosti poznať zákonitosti príslušného remesla a na tej druhej zase o schopnosti kriticky interpretovať, dekonštruovať znakový systém textu, vniknúť do priestoru intertextuality.

     Škola by však nemala byť prvým miestom, na ktorom sa dieťa dostáva do kontaktu s umením. Sumu obrazov, vizuálnych skúseností, zážitkov, či len prostého verbalizovania videného si prináša z domova, ktoré je však až príliš často tzv. málo podnetným prostredím, teda takým, ktoré neposkytuje celú škálu umelecky relevantných a veku primeraných vzruchov, akcií, na ktoré by mohlo dieťa spolu s rodičom tvorivo reagovať. Výsledkom je často až mizerná predstavivosť a tragické scény na hodinách výtvarnej výchovy, na ktorých decká naozaj nevedia, čo majú kresliť. Na hodinách slovenčiny sa s týmto javom stretávam napríklad pri nácviku základov čítania s porozumením, keď majú deti po prečítaní príbehu tento nakresliť a neskôr ho podľa vlastného obrázka znova prerozprávať. Nemala by však byť ani miestom posledným – tým by mal byť verejný priestor vo svojich najrôznejších podobách.

     Iným problémom, či skôr “problémom” učenia (sa) umenia je to, že toto učenie nie je učením pre prax. Schopnosť reflektovať a tvoriť umenie je z veľkej časti nepraktické, pretože takto uchopené je skôr vecou formovania osobnosti, zvyšovania prahu citlivosti v oblasti estetickej i etickej, je jedným z fundamentov konštruktívnej, progresívnej socializácie indivídua.

     Možným východiskom sa javí byť presun pozornosti na zvládnutie remesla (v intenciách programu Bauhausu) ako toho kroku, ktorý musí nutne predchádzať požiadavkám na recepciu umenia, resp. je s napĺňaním týchto požiadaviek súbežné. Keď som kdesi v úvode spomínal povážlivú absenciu pevnej vôle, zvládnutie remesla by mohlo byť tým inicializačným aktom, ktorý by okrem vzbudenia záujmu o umenie bol tým multiplikátorom, ktorý by zároveň formoval aj charakter dieťaťa. Dlhá, sústredená práca, rozvrhnutie činností do navzájom následných častí, často drina a odriekanie je takpovediac hmatateľným odporom, ktoré nám kladie remeselne zvládnutý artefakt. Jeho pendantom by mohol byť odpor, ktorý nám pri interpertácii kladie (akýkoľvek) umelecký text.

     Inšpirujúcou je pre mňa otázka, či môže existovať umenie bez remesla, či môže nastať moment vzniku skutočného umeleckého diela bez toho, aby mu predchádzalo jeho remeselné zvládnutie. Zatiaľ som presvedčený, že to možné nie je. Umelca bez ovládnutia remesla vnímam skôr ako vizionára – v tom lepšom prípade, v tom horšom ako obyčajného manažéra prezentujúceho neumelecký produkt v umeleckom kontexte (koncepte?).

     V trochu inom kontexte je ďalšou zaujímavou opozíciou učenie – vzdelávanie. Pri istej miere schematizácie si myslím, že sférou formálneho učenia, ktoré je dobre zvládnuteľné aj v škole, by mohlo byť remeslo. Sférou neformálneho a informálneho vzdelávania by potom bola recepcia a tvorba umeleckých diel (textov). S tým by potom mohla súvisieť aj funkčná dištinkcia učiteľ – pedagóg/kantor/lektor s rozlíšením zdroja informácií na jednej a sprostredkovateľa, usmerňovateľa a partnera na druhej strane.

     Ďalším progresívnym rozmerom učenia sa umeniu je vnímať v ňom to sociálne, spoločenské, etické. V takomto prípade majú decká i dospelí šancu pristupovať k umeniu ako ku kultúrnemu fenoménu. Estetické kvality takto vnímaného diela sú nutné, nie však postačujúce, resp. prioritné. Ako príklad nám môžu poslúžiť štyri projekty Divadlo z Pasáže, Divadlo bez domova, Samorasty a Animus Apertus, v ktorých je divadelná, či skôr umelecká zložka len jednou z viacerých (spomínaných). Tou ďalšou, rovnocennou, je napríklad sociálna, ktorá ponúka pohľad na umenie vo svetle inklúzie, hľadania spoločných menovateľov medzi najrôznejšími inakosťami. Je to zároveň kvalitatívne nový prístup k textu v zmysle sieťovania (text – lat. textum, textura) prirodzenej rôznosti, rôznorodosti vo svete.

     Tu sa už dostávame k umeniu viesť dialóg, ktorého integrálnou súčasťou je aj schopnosť počúvať, mlčať, akceptovať, rešpektovať, byť otvorený principiálne novému, ale i schopnosť sústredene rozvíjať svoje myšlienky a zakomponúvať tie cudzie do svojho myslenia, svetonázoru.

     Parafrázujúc slová českého básnika Petra Hrušku, umenie má človeka rozhádzať, má vzbudzovať nepokoj, lebo len pri takejto konfrontácii (so svetom i so sebou samým) sa človek stáva kritickejší, súcitnejší a citlivejší. To je tá vnútorná angažovanosť, ktorá je v umení taká podstatná, ba nenahraditeľná. Tomuto však musí predchádzať obyčajná zvedavosť, a preto by mali decká žiť v prostredí, ktoré túto zvedavosť iniciuje a podporuje, v spoločnosti, ktorá takéto prostredie vytvára – aby sa táto zvedavosť mohla zrodiť.

     Ľudský svet nie je sumou individuálnych vzťahov a aktov, ale sieťou mnohých úrovní, v ktorých fungujú nadindividuálne procesy kauzality. Možno preto je takýto svet pre indivíduum taký nezrozumiteľný, zmätený a zároveň neistý a nepriateľský. Človek potrebuje žiť vo svete, od ktorého má kľúč, vo svete, ktorý mu dáva zmysel, ktorý vie dešifrovať. Som presvedčený, že reflexia a tvorba umenia sú tými kľúčmi, ktoré mu pomáhajú, ktoré preňho robia svet čitateľným a preto znesiteľným.

 

 

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

theresa mayova

Mayová: Rokovania o brexite budú ťažké

30.04.2017 16:25

Britská premiérka odmietla kritiku, že jej vláda ohľadom rokovaní s EÚ "žije v inej galaxii" ako zvyšok dvadsaťsedmičky, a že ju preto čaká vytriezvenie.

tankovanie, biopalivá, benzín

Biopalivá druhej generácie: autá pôjdu aj na drevo

30.04.2017 15:00

Už desať rokov sa do motorových palív pridávajú zložky vyrobené z kukurice či repky olejnej. Od roku 2019 pribudnú aj prísady z dreva, lístia či zo slamy.

Ukrajina, vojaci

V Donbase prišli o život ďalší dvaja vojaci vládnych síl

30.04.2017 14:41

V prípadoch, keď dochádza k narušeniu prímeria, sa zo zodpovednosti za tento stav navzájom obviňujú obaja aktéri konfliktu v Donbase.

fico, robert fico,

Smer nepodporí odvolávanie Danka, potrestať treba úradníkov, tvrdí Fico

30.04.2017 14:30

Vládna strana Smer nepodporí konanie mimoriadnej schôdze parlamentu, ktorej programom bude odvolávanie predsedu NR SR Andreja Danka za kauzu otvárania listov.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 86897x
Priemerná čítanosť článkov: 1402x

Autor blogu