Založ si blog

władisłav pasikowski | pokłosie

Screen shot 2013-12-30 at 12.02.48 PMKrádež je v poriadku, keď je dohodnutá so silnejším. Zlé svedomie majú tí, ktorým chýba pevná vôľa pri zabúdaní. Ubližovanie je dovolené, keď si rozdávanie rán podelíme v rámci kolektívu. Vinní sú vždy tí druhí.

Pokłosie je príbehom dvoch bratov, ktorí vo svojej rodnej dedine objavia desivé tajomstvo z vojnovej minulosti. Musia sa preto postaviť proti svojim susedom, ktorých prvotná, zdanlivo nemotivovaná nevraživosť dostáva jasnejšie kontúry až v druhej časti filmu. Rovnako aj správanie mladšieho z bratov Józeka, ktorý v dedine zbiera židovské náhrobné kamene – a ukladá ich na pole, o ktorom si mysí, že je jeho – sa ukáže ako zásadné až neskôr.

Konfrontovaní sme najprv s konfliktnou históriou vzťahu Franeka a Józeka Kalinovcov. Józek nedokáže bratovi odpustiť emigráciu do Ameriky i to, že neprišiel na pohreb rodičov. Starší Franek zase obviňuje brata z toho, že pre jeho nezodpovednosť sa mu rozpadla rodina a o Józekovu manželku sa teraz musí starať v Chicagu on. Na tomto mieste sa rodinný konflikt prepája na spoločenskú rovinu, vtedy, keď mu Józek povie pravý dôvod manželkinho odchodu.

Motív dvoch bratov pochádzajúcich z dedinského prostredia, ktorých konanie je motivované konfliktnou minulosťou a problematickým okolím, je v podstate klasický. V umeleckej tvorbe sa objavuje ako variant zobrazenia rozporu túžby a povinnosti, ktorý bol spoločný (hoci inak riešený) pre obdobie romantizmu i realizmu. Aktualizácia, ktorú ponúka príbeh bratov Kalinovcov, je zároveň tým, čo robí tento film hodnotný a zároveň kontroverzný. Posúva totiž problém vysporadúvania sa s vlastným svedomím, ktoré postavám (ne)dovolí konať pre svoj osobný prospech, do univerzálnej polohy. Už nie je dôležité, ako a či vôbec konanie postáv ovplyvňuje ich najbližšie okolie – z konkrétneho zločinu a z (ne)schopnosti vysporiadať sa s ním sa stáva symbol rešpektovania božích prikázaní.

Film pracuje s niekoľkými spoločenskými rovinami, ktoré sa navzájom dopĺňajú a vysvetľujú. Zároveň neostáva na povrchu mentorských kázaní a predsudkov, úspešne sa pokúša zobraziť nejednoznačnosť (a teda komplexnosť) vzťahov medzi postavami. Konfliktný vzťah medzi bratmi Kalinovými zjemňuje drsný humor, ktorým akoby sa vracali do chlapčenského doberania sa. Ich vzťah osciluje medzi nechápavou odťažitosťou spôsobenou rokmi odlúčenia až po vzájomnú bratskú podporu a pomoc, ktorá nepotrebuje vysvetľovanie. Vo finále sme zase svedkami sproblematizovania aj týchto mantinelov – v momente, keď sa objaví otázka, prečo niesť rodinnú dedičnú vinu.

Kresťanstvo a rôzne spôsoby, ktorými sa dá/môže/chce veriť v Boha sú ďalším motívom, ktorý funkčne ovplyvňuje konanie postáv. Dedinčania sú zobrazení v podstate ako formálne veriaci, ktorí svoje upnutie sa na plnenie vonkajších prejavov viery prenášajú aj do predsudkov, ktorými vyčleňujú bratov zo svojej komunity. Aj motivovanosť ich postojov pochopíme až neskôr, vtedy, keď sa ukáže, že práve ich slabosť vo chvíľach, keď mali pretaviť silu viery v odvážny skutok, ich dohnala k pridržiavaniu sa výhradne toho formalizovaného v náboženstve. Postavy dvoch kňazov – mladého arogantného antisemitu a toho starého, pokorného a rozhľadeného – slúžia veriacim ako dva hodnotovo rôzne oporné body, v ktorých dedinčania nachádzajú oporu pre svoje názory. Tým je vlastne zodpovedaná otázka, či ľudia mali na výber. Mali a mali na to aj vytvorené zázemie – prirodzenými autoritami, ktorými katolícki kňazi bezpochyby boli.

V kontexte príbehu, ktorý je vlastne obrazom všeobecne platných etických princípov (5. nezabiješ, 7. nepokradneš, 10. nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho), nie je podstatné, kto je konkrétnym vinníkom. Rezignácia na vyvodenie zodpovednosti presne identifikovaných dedinčanov nie je nedostatkom filmu, práve naopak. Ukazuje, ako naozaj vyzerá kolektívna vina a dedičný hriech. Autenticky zobrazuje mechanizmy nebadaného, plíživého zrodu zločinu, na ktorom participuje skupina jednotlivcov, z ktorých každý priložil svoju “ruku k dielu”. Ich konkrétne činy čas zlieva do nedefinovateľného bahna, v ktorom sa stráca konkrétna zodpovednosť za izolované konanie, z ktorého sa zločin stáva až po ich zreťazení a súčte. Verne pomenúva proces, ktorým sa vina prenáša z pokolenia na pokolenie – ľahostajnosťou, absenciou kritického myslenia, rešpektu a pokory pred inou ľudskou bytosťou.

Dráma Poklosie umeleckými prostriedkami spracúva tému, ktorej sa v intelektuálnych kruhoch povojnovej Európy venovala veľká pozornosť. Poľský sociológ Zygmunt Bauman vo svojej zásadnej knihe Modernosť a holokaust detailne opisuje spôsoby, ktorými sa zo slušných, svedomitých ľudí veriacich v Boha stávajú vrahovia bez toho, aby mali objektívne problém s vlastným svedomím. Jednou z príčin je podľa Baumana schopnosť rozdeliť zabíjanie do množstva izolovaných krokov, z ktorých ani jeden ako zabíjanie nevyzerá. Strojovo plánované a vykonané zabíjanie sa tak stáva odvrátenou stranou moderny – spôsobu, ktorým si organizujeme naše životy.

Nemecký filozof Karl Jaspers sa s povojnovým dedičstvom nemeckého národa zase vyrovnával knihou Otázka viny, v ktorej vinu klasifikoval na základe toho, do akej miery jej existenciu vieme ovplyvňovať.

Obe knihy (a mnohé ďalšie) sú však “len” intelektuálnym vysvetlením hrôzy, ktorú možno veľmi jednoducho definovať ako to, čo sa objaví v momente, keď človek stratí, odmietne alebo opustí svoju ľudskú podstatu. “Len” preto, lebo už zo svojej podstaty je a ostane neprístupná mnohým. Naozajstnú ranu na solar spôsobí až zážitok z (takéhoto) filmu. Nie preto, že nás učili, že sa to patrí, ani preto, že tento príbeh nemáme problém pochopiť.

Spôsobí ju, pretože Pokłosie je filmovým spracovaním skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala v poľskej obci Jedwabne. A bolo by celkom fajn, keby tá rana nespustila plač nad obeťami ani hysterické zaklínanie sa pred čímsi podobným v minulosti.

Po tej rane by sa mali otvoriť oči, aby sme boli konečne schopní (a ochotní) vidieť, čo sa deje – tu a teraz.

……….

Pokłosie (Dozvuky), 2012, réžia: Władisłav Pasikowski

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

erdogan

Turecká vláda chce opäť predĺžiť výnimočný stav

16.10.2017 22:49

Výnimočný stav v krajine platí od vlaňajšieho pokusu o vojenský prevrat, v Turecku odvtedy zatkli zhruba 50 tisíc ľudí.

Trump

Sú to falošné správy, komentuje Trump informácie o sexuálnom obťažovaní

16.10.2017 22:49

Trumpa obvinilo zo sexuálneho obťažovania už pätnásť žien. Jeho exmanželka ho obvinila aj zo znásilnenia, neskôr však toto obvinenie stiahla.

Merkelová, nemecké voľby

Merkelová predpokladá, že koaličné rokovania budú dlhé

16.10.2017 21:34

Najpravdepodobnejším scenárom je vytvorenie koaličnej vlády CDU/CSU, FDP a Zelených. Hoci všetky tri subjekty sú súčasťou nemeckej politiky už desaťročia, v takejto kombinácii sa ešte v kabinete nikdy nestretli.

Maroko, klimatická konferencia

Slovensko zvolili do Rady OSN pre ľudské práva

16.10.2017 20:52

Slovensko v Rade OSN pre ľudské práva už v minulosti pôsobilo, a to v rokoch 2008 – 2011.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 93912x
Priemerná čítanosť článkov: 1515x

Autor blogu