Založ si blog

jurolek | poľné vety

Screen shot 2014-01-12 at 7.46.16 PMOtázka, koľko má byť na svete poézie, pravdepodobne nemá zmysel. Kvantita tu nikdy nehrala žiadnu úlohu, a keď sa nejakej niekedy úspešne pokúsila zhostiť, znamenalo to len toľko, že v jej prospech sa úmerne znižovala umelecká kvalita. Jednoducho, autonómny svet básne vyrastá – v porovnaní s našimi životmi – na celkom iných základoch a funguje na odlišných princípoch. Možno práve preto je pre nás taký očarujúci, dráždivý a znepokojujúci zároveň.

V priebehu dvadsiatich siedmich rokov (1987 – 2013) vydal Rudolf Jurolek 7 básnických zbierok. Takáto úspornosť je dnes skôr ojedinelá, stratégie spolunažívania samotného aktu písania a spôsobov distribúcie jeho výsledkov sú viac-menej opačné. Jurolekovo písanie akoby existovalo v inom časopriestore, akoby podliehalo fundamentálne iným, odlišným zákonitostiam a princípom.

Jeho texty, postavené na subtílnej emócii, každodennom (prirodzenom) konzervativizme a originálnej poetike permanentne oscilujú okolo filozofickej ontológie. Jeho skúmanie bytia v tých najzákladnejších polohách a podobách sa odohráva na ploche úsporne koncipovaných veršov, čo platí najmä pre jeho ostatné tri básnické zbierky (Život je možný, Smrekový les a Poľné vety). Naoko jednoduchý, priam prostý jazyk v sebe v skutočnosti nesie metaforickú hĺbku a plnosť symbolu. Jednotlivé básne pripomínajú texty starovekého Východu, najmä až paradoxnou dichotómiou úsporného výrazu a bohatosti sémantického sveta.

Samostatnú pozornosť si zaslúžia minimalistické ilustrácie Jána Kudličku nazvané Krajinopartitúry, ktoré sú rovnocennou súčasťou zbierky. Tvoria kompaktný celok, vychádzajúci z krajinomaľby a inšpirovaný snahou o grafické zachytenie hudby. Tá, chápaná ako jeden zo základných organizujúcich prvkov ľudského sveta, je zobrazovaná vo forme torz partitúr, ktoré pretínajú masívne plochy (krajiny) s nejasnými kontúrami. Spolu vytvárajú symbiotický celok, ktorý je však zároveň plný napätia striktnej a úspornej formy (výrazu) a extenzívnej sémantiky krajiny. Takýto konflikt je vlastný napríklad kaligrafickému umeniu. Spoločným rysom tvorby oboch umelcov je kvantitatívna striedmosť sprevádzaná takpovediac prácou v teréne – dlhým a svedomitým pozorovaním, ktoré predchádza samotnému aktu tvorby. U oboch je evidentná snaha koncentrovať všetku tvorivú energiu do čo najmenšieho množstva čiar, línií, kriviek a znakov.

Básne nie sú označené názvom ani číslom, čím vyvolávajú predstavu neprerušeného vodného toku, rieky, v (z) ktorej sa rodí všetko živé. Napriek tomu nemožno hovoriť o postmodernom rozvoľnení racionálneho usporiadania básní v zbierke. Tie totiž vytvárajú jemné sémantické oblúky od prvých veršov „Ťahám sa za svetlom ako zeleň. So svetlom pribúda aj priestoru.“ až k tým v poslednej básni: „Chvíľa, zacyklená v čase: stojím v zimnom lese, sneží. … Na súmraku sa ešte raz obzriem – a vtedy, keď skutočnosť nedáva chvíľu pozor, to zrazu vidím: domov neba a zeme.“ Takéto rámcovanie zbierky nie je náhodné, cielene pracuje s konceptom cesty, putovania, širšie pohybu – v tomto prípade pohybu od neuvedomelo živého k živému mysliacemu a vnímajúcemu.

„Život, to sú slová znova a ešte, navlas rovnako, do poslednej bodky na krovke lienky.“ Posledné dvojveršie úvodnej básne ponúka dva interpretačné pohľady: prvým je potvrdenie vyššie spomenutého grafickým odlíšením slov „znova“ a „ešte“. Tie odkazujú na bez-duchosť replikácie biosu, ktorý (ešte) nie je organizovaný rozumom, ešte sa neobjavuje pridaná hodnota kvalitatívne nového, všetko je „navlas rovnako“. Druhý pohľad na ten prvý nadväzuje práve na tomto mieste. Keď hovorí o „poslednej bodke na krovke lienky“, vytvára pred našimi očami obraz posledného z posledných, najmenšieho z najmenších, ktorý je však napriek tomu (či bez ohľadu na to) zobrazením celého života v jeho komplexnosti. Takéto radikalizované pars pro toto, takýto extrémny dôraz na detail je charakteristický práve pre východné umenie i filozofiu.

Časovo-vizuálnym rastrom, ktorým je zbierka rámcovaná, je obyčajný pohyb slnka po oblohe. V úvode „so svetlom pribúda aj priestoru“ a „aj rieka už má v sebe dosť svetla“ vychádzajúce slnečné lúče odhaľujú krajinu, v ktorej pohyb pomaly ale isto prináša síce „stále tie isté podnety“, tie sú však „len jemne odtienené, preladené“. Opakovanie stále toho istého sa postupne mení, hoci „bez zlomov a dramatických preklopení“ na „vrstvenie jemnej hmoty života“. V záverečnej básni sa lyrický subjekt „na súmraku ešte raz obzrie“.

Samotnou básnickou zbierkou sa vinie niť – badateľná už vpredchádzajúcich zbierkach – ktorej sa lyrický subjekt pri svojom balansovaní životom nevzdáva, ktorú neopúšťa. Je ňou pocit / vedomie samoty, Tá funguje ako sito, ktorým sa k nemu dostane výsek reality dostatočne strohý na to, aby ním mohol byť absorbovaný a teda aj reflektovaný. Samotára však jeho púť prvýkrát nevedie výlučne miestami bez existencie iných ľudských bytostí. Privádza ho aj do mesta, ktoré sme však nútení sledovať (pretože lyrický subjekt jestvuje v 1. osobe singuláru) výlučne jeho zmyslami a raciom. Táto vedomá a cielená interpretácia však nemá za cieľ predstaviť ho v nepriateľskom svetle.

Práve naopak, „mesto vyludzuje zmes zvukov, chaoticky, náhodne, jeden / cez druhý, a predsa vo výsledku to znie prirodzene / a upokojujúco: život je nablízku.“ Okrem pokojnej dikcie sme svedkami intertextuálneho pokračovania príbehu života. Po filozoficky poňatom povzdychu „život je možný“, čo bol zároveň emblematický názov zbierky z roku 2007, prichádza suché konštatovanie, že „je nablízku“. Po racionálnom predpoklade jeho možnosti prichádza o niekoľko rokov neskôr potvrdenie jeho jestvovania. Toto nie je vytváranie gýčovej senzácie zo simplicitného faktu, toto je intelektuálna poézia potvrdzujúca nesamozrejmosť zmysluplného bytia.

Jurolek pritom nie je metafyzik, v jeho písaní je zreteľné hľadanie rovnováhy medzi nemenne podstatným a menlivým povrchom. Nebojí sa domýšľať tieto úvahy do dôsledkov, čo ho privádza k ďalekovýchodnému (alebo západomystickému) rešpektovaniu existencie paradoxu, temer k zenovému kóanu: „prchavá esencia všetkých dní mi svieti z pamäti“. Jeho otvorenosť podnecovaná až detsky urputnou zvedavosťou je v slovenských reáliách, charakterizovaných bolestínstvom, patetickým mentorovaním a hermeticky uzavretým frázovaním prázdnych zhlukov grafém, priam výnimočná.

Zaujímavá je prirodzená autokorekcia, ktorou prechádzajú Jurolekove lyrické subjekty v priebehu jeho písania. Kým v zbierke Život je možný ešte píše „buď pokojný, život si nepodrobíš, spása nepríde ale zomrieť môžeš šťastný“, v jeho najnovšej zbierke je emocionálne ešte vyrovnanejší: „už možno nie šťastie, ale pokoj“. Zmierenie sa s nevyhnutným ako (sú)časť životnej stratégie je sprevádzané neustálym pochybovaním, zneisťovaním samého seba.

Prechod z lúk a kopcov do polí a miest je ešte stále istený samotou, potreba byť s ľudskou bytosťou sa však v tejto zbierke objavuje s istou rafinovanosťou. Jej najzreteľnejším prejavom je plachá túžba komunikovať, byť s niekým v spojení prostredníctvom slov a viet. Na rozdiel napríklad od zbierky Smrekový les badať pripravenosť komunikovať už v názve celej zbierky, ktorá odkazuje na fyzický priestor obhospodarovaný človekom (pole) a zároveň na nehmotný priestor verbalizovaných myšlienok.

Pohyb lyrického subjektu v Jurolekovej zbierke Poľné vety i naprieč tými predchádzajúcimi je reálny, putuje zo samoty lesa do samoty poľa a neskôr mesta. Okrem toho však vykonáva aj pohyb metaforický, najmä však tzv. pseudocyklický. Tento je síce explicitne spomínaný v závere zbierky, je však zároveň spochybnený na niekoľkých ďalších miestach: „znova začínam od začiatku, uskutočňujem sa nanovo: sumovaním a lúhovaním toho, čím som už bol a čím bol svet.“ Takáto cyklickosť je vlastne pohybom špirálovitým, navyše bez nároku na potvrdenie akéhosi začiatku (implicitne i konca). Nekonečno ako prirodzená báza pohybu života (jeho zrodu zo zániku a neskôr ďalšieho zániku len preto, aby mohol vzniknúť život nový – a tak stále ďalej) je vlastná nesubstančnému modelu ontologickej reality, v ktorom sa jednotlivé fázy existencie akéhokoľvek súcna jednoducho striedajú pri rešpektovaní svojej nadväznosti a zákonov kauzality. Jurolekov lyrický subjekt však nemusí formulovať zložité filozofické definície o povahe reality, stačí mu funkčne narábať s paradoxom.

Poetika Poľných viet okrem vyššie spomínaného pracuje aj so sémantikou napätia. To buduje na opozíciách základných priestorovo-vizuálnych určení ako vonku – vo vnútri, prázdno – plnosť, chaos – harmónia, svetlo – tma, obloha – zem. Toto napätie používa na zneistenie, sproblematizovanie zažitého, naoko samozrejmého, a to len preto, aby mohol ukázať prirodzenosť tejto tekutosti. Napätie teda nie samoúčelné, je dôkazom, že život je zmysluplný, hoci neuchopiteľný v konštantných, nemeniacich sa stavoch. Motív rieky, alternovaný motívmi cesty a špirály (pseudocyklu) je z tohto pohľadu dominantný v celej zbierke. Dôraz na impresiu neproblematického detailu je k týmto motívom komplemetnárny. Spolu vytvárajú obraz večne prúdiaceho života, poskladaného z rovnocenných samozrejmých konkrétností a maličkostí, ktoré zosieťované jemnými vzťahmi kauzality vytvárajú presvedčivú univerzálnosť jestvovania.

Rudolf Jurolek: Poľné vety   /Modrý Peter, 2013/

 

 

 

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Poľsko, vlajka, zástava, výročie ústavy

Poľský minister obrany trvá na tom, že za haváriou lietadla s Kaczynským bolo Rusko

14.12.2017 21:47

O Macierewiczovi sa v poľskej tlači objavujú informácie, podľa ktorých by mohol byť napojený na ruskú tajnú službu a to, akým smerom vedie vyšetrovanie, by mohlo byť len spravodajskou hrou.

Cesta, cesty, doprava, diaľnica

NDS chystá súťaže na časť obchvatu Prešova a na úsek R2 pri Mýtnej

14.12.2017 20:13

NDS plánuje vyhlásiť už skôr avizované súťaže, prvú do 29. decembra tohto roka a druhú do 31. januára 2018.

ľudia

Konšpirácie na vzostupe. Experti dvíhajú varovný prst

14.12.2017 20:00

Konšpiračnej teórii, že svet ovládajú tajné spolky, ktoré sa usilujú o totalitnú svetovládu, verí čoraz viac ľudí. Darí sa aj iným pochybným myšlienkam.

G20-GERMANY/

Nechceme tu desiatky Saakašviliov, reagoval Putin na možnú kandidatúru Navaľného

14.12.2017 19:40

"Otočte stránku a dospejte už!" odkázal ruský prezident poľskej vláde. Na otázku opozičnej novinárky, ktorá v októbri prežila pokus o atentát, odmietol odpovedať.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 97487x
Priemerná čítanosť článkov: 1572x

Autor blogu