Založ si blog

actores | plot

Screen shot 2014-02-04 at 10.43.20 PMPrečo sa pozeráš ďalej? Prečo sa pozeráš ďalej, veď tu nič nie je. Nikto tam nie je, rozumieš? Tu sa pozri. Tu. Tých pár metrov je tvoja holá existencia. Prečo si nahý? Obleč sa.

Na chvíľu zavrite oči a predstavte si tú situáciu: v temer dvadsaťtisícovom provinčnom mestečku sa v polovici 90. rokov 20. storočia usídli profesionálne divadlo. Prijme ponuku vtedajších poslancov, ktorí mu sľúbia podporu a už 5. novembra 1994 sa pred rožňavským publikom uvedie premiérou absurdnej drámy s názvom Plot. Dobová tlač tento počin komentovala lakonicky: “Žiaľ, nezvyk na alternatívnu divadelnú komunikáciu mal na svedomí vlažné prijatie hry starším publikom. Pomerne náročné predstavenie ťažko dešifrovalo a odchádzalo z neho s rozpakmi. Naopak, kladný ohlas vyvolal Plot medzi mládežou. Vznik divadelného štúdia aspoň rozvíril stojaté vody rožňavskej kultúry a priniesol jej nový potrebný impulz.”

Plot sa stal pre divadlo Actores nadlho najdôležitejším predstavením doma i v zahraničí. Malo to niekoľko dôvodov, a ani jeden z nich nebol náhodný. V prvom rade, začal sa napĺňať zámer budovania autorského divadla, ktoré jediné malo pre jeho zakladateľov (podľa ich vlastných slov) zmysel. Ďalej, charakter hry dovoľoval, aby ju bolo možné hrať aj zahraničnému publiku. A najmä úspech na medzinárodných festivaloch spôsobil, že hornogemerské malomesto prijalo divadlo za svoje.

Ale zásadným sa stal najmä výber žánru a poetiky, ktoré sa stali pre Actores na niekoľko ďalších rokov emblematické. Takéto nastavenie latky zrazu prinieslo do mesta netušený rozmer umeleckej kvality, s ktorou sa bolo treba nejakým spôsobom vyrovnať. Navyše, prostredníctvom tejto, umeleckej, ambície sa pod kožu malomešťanov a malomeštiakov dostával nepokoj a neistota filozofie a etiky – nie však ako akademických disciplín, ale ako žitej praxe, ktorú prekvapujúco začínali tušiť všade okolo seba. Samozrejme, nedialo sa to (a dosiaľ sa nedeje) húfne či nejako zvlášť hmatateľne, do veľkého sveta sa však odvtedy vybralo niekoľko desiatok “poučených” Rožňavčanov a Rožňavčaniek, z ktorých sa niektoré/í už stačili aj vrátiť.

Samotná hra bola vtedy tvrdou ranou jarmočníckej provinčnosti, ktorá vtedy v meste vládla, nebrala žiadny ohľad na nepripraveného diváka. Ten to vtedy ešte mohol považovať za elitársku provokáciu, ďalšie roky a predstavenia ho z tejto ilúzie mohli už len spoľahlivo vyliečiť.

Plot je dráma, ktorá sa bez ostychu prihlásila k poetike Beckettovho absurdného divadla (a teda sprostredkovane k filozofickému idealizmu Henryho Bergsona) s letmým dotykom camusovského existencializmu.

Tri postavy prekročia hranice sveta, ktorý je nespochybniteľne definovaný železným súvislým pletivom. Jedinou otvorenou stranou je tá smerom k publiku. Tento nevyslovený imperatív v zmysle “všetci sme na jednej lodi, z ktorej nie úniku” bude desiť a zároveň stimulovať zvedavosť ešte dlho po zhasnutí posledného svetla na javisku.

Dvaja muži a jedna žena vstúpia do priestoru ohraničeného vysokým plotom, štvrtá postava ostáva za ním. Bez slova, bez vysvetlenia. Len neskôr niekoľkokrát vstúpi do deja, ako deus ex machina, avšak, paradoxne, úplne bezbranná. Postavy vo vnútri ohrady začínajú skúmať, ohmatávať miesto, v ktorom sa ocitli, najprv bez slov, len svojou fyzickou prítomnosťou. Neskôr sa rozhovoria, vedú dialógy, či skôr zdieľané monológy medzi sebou, so sebou, so stoličkami, predstavujúcimi ďalšie postavy. Medzitým si obliekajú a vyzliekajú kostýmy, ktoré na chvíľu určujú ich charaktery a identity. Vo finále sa jeden z nich bláznivo pokúsi uniknúť, samozrejme, bezúspešne.

Postavy menia svoje identity v snahe zbaviť sa nástojčivého pocitu absurdna. Sú totiž presvedčené, že to je len náterom, návlekom, ktorý možno kedykoľvek zhodiť, či vymeniť za iný. Nie celkom si uvedomujú skutočnosť, že aj po tom všetkom tu ostáva čosi, čo je nemenné – plot. Ten zostáva stáť bez toho, aby čo i len na okamih ktokoľvek zapochyboval o jeho prirodzenej nutnosti jestvovať. Absencia spochybnenia je zachovaná na oboch úrovniach, ktoré plot predstavuje: vonkajšková matéria zobrazujúca oddelenie ľudskej bytosti ako subjektu od okolitého sveta, i tá takpovediac vnútorná, daná nemožnosťou človeka zosúladiť svoju myseľ a telo do jedného hermeneutického celku.

Pochopiť, prečo nemôže byť situácia človeka v absurdnom svete iná, než absurdná, vyžaduje pozrieť sa naňho z pohľadu descartovského karteziánskeho dualizmu tela a duše. Súčasťou trvania, toku života je ľudské myslenie. Pretože je však človek súčasne v telesnej schránke, je nútený sa s týmto faktom nejako vysporiadať. Neustále sa teda snaží svoje myslenie verbalizovať, teda ukotviť ho vo svete hľadaním zmyslu vlastnej existencie (teda pomenúvaním, označovaním sveta a tým implicitne aj seba, svojho miesta v ňom). Táto jeho snaha je márna, pretože verbalizovať vlastné bytie zároveň znamená redukovať ho jazykom. Mysliaci človek nie je schopný pochopiť zmysel svojho jestvovania, pretože svet naokolo sa mu javí nedostatočný, diskontinuitný, na rozdiel od jeho myslenia, ktoré je naopak radikálne kontinuálne.

Je to vlastne kritické (a preto umelecké) dovedenie karteziánskeho dualizmu do dôsledkov, pretože jeho definovanie dvojdomosti človeka a jeho miesta vo svete je už neudržateľné a neostáva nič iné, len priznať si absurdnosť ľudskej existencie, ktorú človek prežíva ako hraničný existenciálny pocit. Ten prichádza, keď sa človek snaží vysloviť nevysloviteľné – keď sa pokúša verbalizovať, pomenovať svoju existenciu v jej úplnosti. Tak sa absurdno stáva nevyhnutným dôsledkom ľudskej existencie. Človek nedokáže existovať inak ako absurdne, pretože nedokáže prekročiť objektívnu bariéru jazyka. Svet vnímaný do izolovaných stavov, momentov mu nedáva zmysel, nedokáže medzi nimi nájsť spojenia a väzby, ktoré by ho synchronizovali s kontinuom bytia (a tým i myslenia).

Jednoducho, neexistuje priame spojenie medzi telom a dušou (duchom), priestorom a časom. Nejestvuje interakcia medzi vnímateľom a tým, čo je vnímané. Keďže myslenie musí byť zasadené do priestoru, aby nám vôbec na niečo bolo (lebo inak by nemalo čo reprezentovať), nutne prichádza k skresleniu – k redukcii vykonávanej prostredníctvom jazyka.

Plot do seba funkčne a organicky vstrebal celú túto filozofickú bázu, bez ktorej by bol prinajlepšom mysticko-hermetickým zhlukom slov a pohybu. Takto v ňom dokážeme dešifrovať alinearitu diania na javisku, pričom chápeme, že príbeh vo svojej štandardnej podobe vlastne nemôže eistovať, pretože časová následnosť mizanscén nie je sprevádzaná racionálnym zosúladením vzťahov determinácie a kauzality. Čas a priestor nie sú navzájom kompatibilné, pretože tak to byť v absurdnom svete nemôže (a naopak).

Motivácia konania postáv je neidentifikovateľná, nejasná, v podstate neexistujúca. Príčinou je znova skutočnosť naznačená vyššie – uvedomenie si kauzality príčiny a následku, čo tvorí základ motivačného oblúka, jednoducho u postáv nie je možné: telo a duša, jazyk a myslenie nespolupracujú, sú to mimobežky, ktoré sa nikde nepretínajú. Rečou postáv potom nemôže byť nič iné ako monotónne sa opakujúce a navzájom nenadväzujúce repliky, ktoré k ničomu neodkazujú, nič nepomenúvajú, nič z okolitého sveta nereprezentujú. Aj na túto hru platia trefné slová českého filozofa Miroslava Petříčka, ktorý Beckettove hry charakterizoval ako “démonické paródie na karteziánsky dualizmus”.

V istom momente sa v hre objaví viac-menej súvislá pasáž, v ktorej postavy čosi chcú. Chcú lásku, priateľstvo, uznanie, úspech, šťastie. Je to prvý z dvoch momentov, ktorými sa postavy snažia prekonať pocit absurdnosti. Ponuka zdanlivo jednoduchého riešenia spočíva v tom, že po oslobodení sa od túžby mať, vlastniť (niečo chcieť), by malo prísť oslobodenie od absurdnosti v prežívaní vlastného bytia. Takto to ale nefunguje, po prekonaní “chcenia” stále ostávajú v “bytí”, ktoré je absurdné, pretože táto jeho kvalita vyrastá z čohosi celkom iného. Tým druhým je finálový úskok v podobe camusovskej vzbury, vzopretia sa jednej z postáv. Ako inak, vzopretia neúspešného.

Novovzniknutému divadelnému súboru sa hrou Plot do mesta evidentne podarilo priniesť výdatnú porciu filozofického absurdna a existencializmu v dostatočne stráviteľnom, a svojím spôsobom aj atraktívnom, dramatickom balení. Actoresáci svojmu publiku ponúkli hru zásadného významu, pretože ho donútili zamyslieť sa nad svojou vlastnou existenciou. Ponúkli mu možnosť použiť interpretačný kľúč k vnútornému nepokoju človeka, vyrušovanému úzkosťou a tušením nezmyselnosti ľudského života.

A možno práve preto majú Rožňavčania (a tí druhí) Actores radi, možno preto stále chodia na ich predstavenia. Lebo tušia, že všetko to, čo v koncentrovanej dávke dostávajú, im nejakým zvláštnym spôsobom pomáha dešifrovať a interpretovať ich vlastné žitie. Už vedia, že aj to ich je z veľkej časti absurdné, už tušia, že ich situácia je existenciálna. A sú chvíle, keď im to robí dobre – to vedomie, že ich životy sú, napriek všetkému, tak akosi súčasťou veľkého umenia.

Len boh vie, či je to tak nejako aj v iných mestách. Ja to neviem, a Godot zatiaľ neprišiel.

 

 

 

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

zemetrasenie, seizmológ,

Panamu zasiahlo zemetrasenie, v metropole sa triasli mrakodrapy

20.02.2017 22:18

Silno pociťované zemetrasenie otriasalo mrakodrapmi v hlavnom meste Panamy a vynútilo si evakuáciu niektorých budov.

Herbert Raymond McMaster

Trump si za bezpečnostného poradcu vybral generála McMastera

20.02.2017 21:35

Americký prezident Donald Trump si ako nového poradcu pre národnú bezpečnosť vybral generála Herberta Raymonda McMastera.

Marián Tkáč

Matica sa podpísala pod škandalózne video

20.02.2017 20:00

Ustanovizeň, ktorá by mala budovať povedomie národa, namiesto toho pustila na verejnosť video, z ktorého cítiť obhajobu fašistického Slovenského štátu.

vitalij čurkin

Zomrel ruský veľvyslanec pri OSN Vitalij Čurkin

20.02.2017 19:10, aktualizované: 20:50

Vo veku 64 rokov v New Yorku náhle zomrel dlhoročný veľvyslanec Ruska pri OSN Vitalij Čurkin.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 84065x
Priemerná čítanosť článkov: 1356x

Autor blogu