Založ si blog

actores | naprieč sezónami teoreticky

 

Maškaráda duší, Jozef PeniaškoMalá ochutnávka z pripravovanej knihy o dvadsiatich rokoch divadla Actores, ktorá by mala uzrieť svetlo sveta začiatkom septembra.

Pri pohľade na dvadsať rokov existencie divadla Actores zistíme, že tieto vykazujú znaky plnokrvného príbehu. Tento príbeh možno vyrozprávať, možno o ňom premýšľať, interpretovať ho, možno v ňom nájsť a pomenovať charakteristické znaky poetiky, ktorá z neho robí čosi umelecky signifikantné. Tento viditeľný, čitateľný príbeh, akokoľvek to tak na prvý pohľad nevyzerá, vyrastá z lokálnej divadelnej histórie i z umeleckej minulosti. Vyrastá z nich, odkazuje i odvoláva sa na ne viac či menej otvorene.

 

V nadväzovaní divadla Actores na minulosť možno nájsť dva typy zdrojov, z ktorých vyrástli (a doteraz sa cizeluje) ich poetika i dramaturgické stratégie. Prvým zdrojom je nadväzovanie (cieľa)vedomé, tým druhým sú zase paralely s minulými divadelnými aktivitami v meste. Tie môžeme nazvať zhodami okolností, pretože vychádzali skôr z objektívnych daností a charakteristík priestoru a času (fyzického i mentálneho) a ich zmien/premien, v ktorých sa súbor pohyboval a dodnes pohybuje, než z plnohodnotného nadväzovania.

Príkladom “opakovania podobného” môže byť príchod režiséra Karola Kramera v období medzi svetovými vojnami a režisérky Tatiany Masníkovej so svojimi bývalými študentmi v polovici 90. rokov, alebo nebývalý úspech pravidelne organizovaných detských predstavení zdužením Sokol a súčasný projekt Cesta za rozprávkami. V oboch prípadoch možno nájsť analogické vysvetlenia. Rožňava bola vždy malomesto, v ktorého silách jednoducho pravdepodobne nebolo vygenerovať režisérske a herecké osobnosti a udržať ich v meste len apelom na lokálpatriotizmus. Takíto ľudia sem museli prísť z vlastnej vôle a s jasným zámerom realizovať svoje plány. Predstavenia pre deti boli (vtedy i teraz) zase racionálnou reakciou na skutočnosť, že detí a mládeže tu bolo stále dostatok, aj v obdobiach, kedy dospelí často cestovali za prácou do iných miest či do zahraničia.

Po svojom príchode teda Actores vedome na nikoho a nič v meste nenadväzoval, objektívne parametre priestoru, v ktorom začal fungovať, ho však “nadviazali” akoby mimovoľne, v skutočnosti však pochopiteľne a prirodzene. Zároveň v osobe režisérky a kmeňových a neskôr aj hosťujúcich hercov a herečiek i umelcov a remeselníkov vytvárajúcich divadelný priestor počnúc kostýmami a končiac scénou, priniesol umeleckú pridanú hodnotu a know-how, ktoré zarezonovali vo svete a postupne aj na “domácej” pôde.

Iný typ nadväzovania, tentoraz už v tom pravom zmysle slova, možno sledovať na úrovni umeleckej – formálnej, obsahovej i poetickej. Druhým pólom tohto nadväzovania však už bola druhá polovica 20. storočia a týkalo sa výhradne divadelného kumštu.

Divadlo Actores sa od svojich úplných počiatkov profilovalo ako divadlo alternatívne, nezávislé, profesionálne, experimentujúce, sčasti autorské. Po formálnej, resp. technickej stránke sa zároveň občas inšpirovalo divadlom malých javiskových foriem a pri svojom vzniku, minimálne po komédiu Čo uvidel poslíček, svojím prístupom k hraniu pripomínalo aj študentské divadlo. Všetky tieto charakteristiky je však potrebné vnímať s odstupom, mať napamäti posuny, ktoré sa v obsahu týchto pojmov uskutočnili v období od ich vzniku po súčasnosť a najmä netreba zabúdať na jedinečnosť a autenticitu súboru, ktorý s týmito obsahmi pracoval podľa vlastných umeleckých potrieb a zámerov.

Pri pohľade na produkciu divadla v čase nemožno nezmieniť posuny na osi od obsahovo-formálnej alternatívy k hrám formálne zaujímavým, no svojou poetikou už nie alternatívnym. Keď si totiž položíme vedľa seba predstavenia Plot – Pokrvné puto – Laurin sklenený svet – Animus – Fyzici – Šuflikári – Čakanie na Godota – Bez mihnutia oka – Gupka, zistíme, že popri mnohých odlišnostiach majú čosi spoločné. Každé z nich ponúka originálny, autentický pohľad na existenciu človeka v zložitom modernom svete, či už na viditeľnom podloží rasovej neznášanlivosti, na konflikte medzi slobodou jednotlivca a socializačnými tlakmi spoločnosti alebo na ťažšie uchopiteľnom prenikaní k absurdnej podstate existencie indivídua.

V roku 2008 prišiel Actores s hrou Stretnúť teba bolo krásne, v ktorej vsadil na výlučnosť pohybu, resp. tanca s akrobatickými prvkami. Touto fyzicky náročnou hrou, porovnateľnou snáď len so Šuflikármi, akoby sa začal proces postupného zbavovania sa dôvery v silu a váhu hovoreného slova. Doterajšou bodkou v tomto kontexte ostávajú ťažké, na slove postavené drámy Bez mihnutia oka a Gupka. Neskôr si súbor v komédii Don Juan vyskúšal ľahký žáner s populárnou, mierne šteklivou témou a v poetike ostatných dvoch hier (The Family Bandwagoon, Sally a Max) možno nájsť znaky tzv. nového cirkusu, resp. pouličného divadla. V oboch ostáva dominantným herec, jeho myšlienky a pocity, tak, ako to bolo aj vo všetkých dovtedajších hrách, vyjadrovacími prostriedkami sa však už definitívne stáva pohyb, hudba, tanec, pantomíma, mimika, gestá. Podmienka alternatívnosti je splnená aj tu, len inak – alternatívne.

Namiesto dôrazu na etické, čo bolo typické pre väčšinu hier divadla v minulosti, a čo ho posúvalo do “škatuľky” otvoreného divadla (akcentovanie spoločenského rozmeru divadla a Martinom Porubjakom formulované fenomény: otvorenosť priestoru, v ktorom sa divadlo hrá, intenzívny a priamy kontakt s divákom, herec ako najdôležitejšia zložka divadla, divadlo ako pole medziľudských vzťahov), je teraz zaujímavá vyššie spomenutá forma. Za novátorskú možno považovať ich takpovediac priestorovú univerzálnosť, teda skutočnosť, že tieto predstavenia možno hrať prakticky kdekoľvek. Dôkazom nech je ostatný zájazd do Berlína, na ktorom zahrali predstavenie Sally a Max na otvorenom priestranstve pred Brandenburskou bránou alebo niekoľko desiatok predstavení The Family Bandwagon na námestiach či v iných otvorených, ale rovnako aj uzavretých priestoroch po celom Slovensku. Charakter a dôsledky týchto posunov však bude možné dôkladnejšie interpretovať až o ďalšie štvrťstoročie.

Tu možno spomenúť i skutočnosť, že umiestnenie divadla do malomesta si úplne prirodzene vyžiadalo neustále vycestúvanie na zahraničné i domáce festivaly, na ktorých sa mohol súbor tvorivo konfrontovať, nadväzovať kontakty, inšpirovať sa. Vyhol sa tak tomu negatívnemu, čo tvorí mentálnu súčasť malomesta – izolovanosti, mentálnej a tvorivej ohraničenosti a umeleckej obmedzenosti, čo by skôr či neskôr dospelo k stagnácii, tradicionalizmu, zakonzervovaniu už existujúceho, k rezignácii na experimentovanie, hľadanie a skúšanie.

……….

Autorských hier pre dospelých, charakteristických osobitou generačnosťou výpovede mladých umelcov, sa v repertoári divadla objavilo osem (Plot, Animus, Šuflikári, Stretnúť teba bolo krásne, Bez mihnutia oka, Utajení aktéri, The Family Bandwagon, Sally a Max). Scenáristický rukopis šéfky divadla je neodškriepiteľný a zásadný, na druhej strane práve tu sa mohla najzreteľnejšie prejaviť jedna z dôležitých čŕt alternatívneho divadla, ktorou je participácia celého súboru na výslednej podobe hry.

V tejto súvislosti je poznamenaniahodné, že jednou z veľkých tém súčasného nového divadla je vzťah autora a režiséra. V autorských predstaveniach divadla Actores sa riešenie tohto antagonizmu pohybuje v mantineloch alternatívy. Sebavyjadrenie hercov (myšlienkové, emocionálne, pohybové) je aktivizované už od začiatku prípravy hry režisérkou, ktorá je zároveň autorkou scenára. Herci, herečky i režisérka/autorka sú subjektami divadelnej výpovede, na rozdiel od kamenných divadiel, kde im často ostáva len pozícia objektov, nástrojov na vyjadrenie cudzích myšlienok a pocitov. Literárna predloha neabsentuje, no nie je dôležitá – podriaďuje sa vôli režiséra a herca, ktorých výsostným právom je interpretovať, konfrontovať ju s poetikou im vlastnou.

……….

Alternatíva na tejto úrovni je teda zrozumiteľná a jasne dešifrovateľná. Opiera sa o inovatívnosť, autentickosť a novosť pohľadov aj tých, ktorí sú z pohľadu divadelného mainstreamu považovaní za nedivadelníkov. Okrem estetických kvalít tu samozrejme funguje ešte čosi, čo môže vzniknúť len v malomeste. Je to budovanie a rozvíjanie komunitných sociálnych vzťahov medzi divadlom a obyvateľmi mesta. Vedomie, že pri tvorbe umeleckého diela sa umelec nezaobíde bez pomoci a podpory okolia, vytvára zaujímavú sieť prepojení a väzieb, ktorých ovocím sú napríklad dobrovoľníci participujúci na organizovaní festivalu Tempus Art alebo i plné hľadiská detských divákov, ktorých tam často privádzajú rodičia, ktorí sami zažili začiatky divadla v polovici 90. rokov.

Actores svoju alternatívnosť vždy chápali viacúrovňovo a multidruhovo. Typické znaky divadla malých javiskových foriem alebo študentského divadla tvorivo posunuli do autenticky vlastného prejavu, na prezentovanie svojho pohľadu na divadelnú inakosť “použili” i festival Tempus Art, keď odbornej i laickej verejnosti neváhali odvážne ponúknuť konfrontáciu tohto typu divadiel zo Slovenska, Európy i z amerického kontinentu na jednom mieste a tak ukázať, ako môže vyzerať alternatíva súčasnosti. Okrem verbálnych a nonverbálnych výrazových prostriedkov súbor vo svojich vlastných inscenáciách nechával zaznieť aj obsahovo-ideovú stránku alternatívy. Tá vychádzala z toho, že všetko, čo sa na javisku odohrávalo, malo reálny myšlienkový a citový základ, bolo eticky vyargumentované a názorovo konzistentné (a zároveň často i provokatívne extrémne), či už sa to realizovalo groteskou alebo travestiou. Z hľadiska prihlásenia sa k umeleckej syntéze divadla a nedivadelných druhov umenia a ich zapracovania do svojho alternatívneho portfólia spomeňme len podporu jazzových večerov, spoluorganizovanie jazzových koncertov alebo športovanie na javisku.

S istou dávkou zjednodušenia možno pri spätnom pohľade na dvadsaťročnú produkciu divadla poznamenať, že príklon k ťažkým, existenciálnym témam stvárneným napríklad poetikou absurdnej drámy sa v priebehu rokov oslaboval. Alternatívnosť divadla ostávala zachovaná, menila však svoju formu, výraz, ktorý dnes inklinuje skôr k poetike nového cirkusu, pouličným predstaveniam (The Family Bandwagon), vizuálne atraktívnejším produkciám (Sally a Max) a ľahším komédiám (Don Juan), v ktorých síce nechýba etický rozmer divadelnej výpovede, možno ho však nazvať stráviteľnejším, prijateľnejším pre väčší okruh (aj) divadelne nepoučeného publika. V predstaveniach pre detského diváka badať silnejúci dôraz na ich edukatívnu zložku (minikurzy angličtiny), ktorá sa svojou dôležitosťou i kvantitou vyrovnáva inscenáciám zameraným na formulovanie a zdieľanie základných etických noriem vyrozprávaných divadelným jazykom.

/Fotografia z predstavenia Maškaráda duší (1995), Jozef Peniaško/

 

 

 

 

 

 

 

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Nemocnica, Brezno

Prvá etapa obchvatu Brezna na ceste I/66 je už v prevádzke

21.09.2017 19:06

Obchvat v dĺžke dva a pol kilometra je podľa cestárov riešený ako dvojpruhová obojsmerná komunikácia.

katalansko, barcelona, protest

Od referenda odrádzajú Kataláncov opozičné strany aj Rafael Nadal

21.09.2017 18:53

Neviem si predstaviť Španielsko bez Katalánska a Katalánsko bez Španielska. Nechcem, aby sa to stalo, vyhlásil v Prahe španielsky tenista Rafael Nadal.

le pen

Rozkol v Le Penovej strane pokračuje, opustil ju podpredseda

21.09.2017 18:04

Problémy Národného frontu sa Philippotovým odchodom nekončia. Strana je podľa komentátorov ideovo vyprázdnená a okrem novej agendy si už hľadá aj nový názov.

letisko, bratislava, m. r. štefánika

Cez bratislavské letisko prešlo najviac cestujúcich v histórii

21.09.2017 17:10

Letisko M. R. Štefánika v Bratislave vybavilo v auguste rekordných 296 920 cestujúcich, to je najväčší mesačný počet v histórii.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 92672x
Priemerná čítanosť článkov: 1495x

Autor blogu