Založ si blog

actores | 39 stupňov

 

10687370_751140204941186_1910744716106200275_oSlovenská divadelná premiéra broadwayského hitu 39 Steps naznačila, ako si rožňavské Mestské divadlo Actores predstavuje najbližšie roky ďalšej dvadsaťročnice svojej existencie. Výber veľkolepej predlohy postavil súbor pred výzvu naštudovať predstavenie adekvátne jej i svojmu významu a zároveň v ňom ponúknuť čosi vlastné, “actoresácke”. Niečo, čo by ho posunulo do stredoeurópskej (slovenskej, malomestskej, provinčnej…) súčasnosti a súznelo s roky budovaným charakterom súboru.

 

Niekoľkokrát sfilmovaná verzia i predchádzajúce divadelné spracovania ponúkli Actoresákom množstvo materiálu, využiteľného na miestne pomery (a rozmery). Predlohe najvernejšia bola čiernobiela adaptácia Alfreda Hitchcocka z roku 1935, podľa Britského filmového inštitútu štvrtý najlepší britský film 20. storočia. Druhou líniou spracovania literárnej predlohy Johna Buchana z roku 1915 bola tá broadwayská. Divadelný režisér a scenárista Patrick Barlow v roku 2005 prepísal scenár Simona Corbla a Nobyho Dimona a v júni toho istého roku uviedol premiéru 39 Steps vo West Yorkshire Playhouse v anglickom Leedsi. Americkú premiéru naštudovala Huntingtonská divadelná spoločnosť a konala sa v Boston University Theatre v septembri 2007. O štyri mesiace neskôr uviedol Barlow hru v premiére na Broadway, v American Airlines Theatre. Odvtedy bol tento špionážny thriller naštudovaný v 23 mestách po celom svete od Stockholmu po Wellington, od Buenos Aires po Šanghaj (najbližšie sa zatiaľ hral vo Waršave).

 

Krátke zhrnutie anabázy temer sto rokov starej novely 39 Steps nie je samoúčelné. Načrtáva totiž priestor, do ktorého Actores vstúpil a ktorý si prispôsobil podľa vlastných predstáv. Predstavenie je totiž síce naštudované podľa novely Johna Buchana a súbor sa vo veľkej miere inšpiroval aj filmovou adaptáciou Alfreda Hitchcocka, neostal však len pri tom.

 

Kým Barlowova divadelná adaptácia pre New York bola zábavná tým typickým broadwayským štýlom – bola rozšafná, trochu opulentná, výpravná, farebná i hlučná, súbor okolo režisérky Masníkovej si uvedomil, že takéto čosi sa zopakovať nedá, resp. nesmie, ak to má byť stále funkčná hra. Optika, pohľad na predlohy sa musel prispôsobiť priestoru a času, v ktorom sa bude hrať, a najmä tomu pre koho bude predstavenie určené. Výpravnosť scény bola zredukovaná tak, aby stále odkazovala k originálu a zároveň aby vyvolávala smiech svojou vtipne neskrývanou prvoplánovosťou.

 

Tá zohrávala v predstavení dôležitú úlohu, pretože jej zvláštny charakter, resp. jej zaujímavé uchopenie režisérkou a hercami spôsobili, že hra nenudila a nevyznievala trápne – práve naopak. Pointa je v jej hypertrofovanosti, ktorou vstúpila na územie gagov a grotesky, ktoré si už súbor úspešne ohmatal v predchádzajúcich rokoch (Utajení aktéri, Sally a Max, Family Bandwagon). Už úvodná scéna ukázala, v čom tkvie hlavný posun: vo filme sa zabávalo publikum v show Mr. Memoryho, keď mu dávalo zákerné otázky, v actoresáckom predstavení sa zabávalo publikum – na smiešnom outfite a podivnej reči postavy Mr. Memoryho, ktorý spĺňal všetky atribúty tradičnej karikatúry vedca/vedátora.

 

Takýto presun na povrch, do sféry zmyslového (viditeľného, počuteľného) priblížil spracovanie divadla Actores k štýlu broadwayských scén. Čo je ale dôležitejšie, toto spracovanie zároveň nerezignovalo na medziriadkové (medzireplikové) metafory, podržalo atmosféru a symboliku umeleckej moderny a najmä, prihlásilo sa k tomu typu súčasného divadla, ktoré ašpiruje na skĺbenie diváckej atraktivity a umeleckej hĺbky. Je to vlastne ďalší z radu krokov, ktoré týmto smerom Actores urobil počas predchádzajúceho obdobia. Jeho neustála práca s definovaním vlastnej alternatívnosti, s permanentným posúvaním a presúvaním mantinelov, ktoré vždy len načas a vždy priepustne túto alternatívnosť zadefinujú, súvisí pravdepodobne najmä s ambíciou experimentovať, ktorá je im vlastná už dvadsať rokov. Terajšia herecká obmena zrejme dovolila ďalší pohyb, ktorého jedným z prvých výsledkov je aj najnovšie predstavenie.

 

Bola to pre súbor určite výzva, umelecky adekvátne zareagovať na slávnu literárnu predlohu, film legendárneho režiséra a fenomenálne úspešnú americkú divadelnú verziu. Divadlo, ktoré si dlhé roky zakladalo na naštudovávaní vlastných autorských hier, ktoré boli vlastne po celý ten čas jeho vlajkovými loďami tvoriacimi, definujúcimi jeho podstatu, sa rozhodlo vyskúšať si úplne iný typ komunikácie. Takej, v ktorej je donútené reagovať na čosi, čo už bolo úspešne zvládnuté a pretransformovať to do sebe vlastnej podoby, s ktorou sa dokáže stotožniť a o ktorej dokáže presvedčiť aj tunajšie (slovenské, prípadne české) publikum. Na odozvy si ešte bude treba počkať (hoci prvé dve premiéry boli rožňavským publikom prijaté veľmi pozitívne), každopádne už samotné rozhodnutie pre tento divadelný kus svedčí o tom, že Actores dozrel, je dostatočne sebavedomý, vedomý si svojich schopností a možností, i toho, čo chce.

 

Rozmenenie trojkombinácie literárny text – filmová adaptácia – divadelný scenár (a ich transformácia do vlastného projektu divadla Actores), ktorá stojí za aktuálnym predstavením, na drobné, ponúka niekoľko zaujímavých momentov, ktoré stoja za pripomenutie: V Buchanovej novele sa objavuje archetyp muža na úteku, ktorý sa o čosi neskôr ako veľmi úspešný model objavil aj v Hollywoode. Obyčajný muž sa v ňom náhodou dostáva k prípadu, v ktorom bezpečnosť národa (štátu) položí nad svoju vlastnú bezpečnosť a pohodlie. John Buchan v tomto prípade čerpal inšpiráciu vo svojom škótskom priateľovi Edmundovi Ironsideovi, ktorý bol v druhej Búrskej vojne v Južnej Afrike britským agentom. Hlavná postava Richard Hannay, agent “na prázdninách”, oddychujúci a trochu sa nudiaci, bol u Buchana i Hitchcocka prototypom britského koloniálneho gentlemana charakterizovaného najmä legendárnym “stiff upper lip” – priam vyzývavou zdržanlivosťou a absenciou akéhokoľvek prejavu citov. Skôr útla fyziognómia Roba Kobezdu tu ponúkla možnosť pohrať sa s touto jednoznačnou vážnosťou pomocou jednoduchej hyperbolizácie vyprázdnenej strojenosti agenta Hannaya.

 

Čosi podobné bolo možné sledovať aj na postave jeho partnerky / protihráčky Pamely. Hitchcock si tu na nej úspešne vyskúšal charakter “ice cold” blondíny, neprístupnej, zdržanlivej, odmeranej a zároveň elegantnej a atraktívnej, ktorý sa potom v jeho filmoch objavoval pravidelne ako typicky hitchcockovský variant ženskej postavy. Mužské postavy, často nejakým spôsobom handicapované, sú im vydávané na milosť, a sú nimi viac či menej dobrovoľne ovládané. V aktuálnom predstavení Pamela svoj živočíšny magnetizmus, ktorým manipuluje, stráca, jedinými spojivami sú tu scéna s vyzliekaním pančúch v nočnom moteli a policajné putá, ktorými sú vtedy k sebe Hannay a Pamela pripútaní (a ktoré nahrádzajú, resp. dovysvetľúvajú metaforické puto medzi postavami).

 

S pribúdajúcim počtom postáv priamoúmerne ubúda priestoru pre – v podstate – troch hercov vtlačiť im pečať čohosi rozpoznateľného. Väčšina postáv tak spadá do kategórie typov, zobrazujúcich skôr nositeľov istého súboru vlastností ako “živé”, teda problémové charaktery. To ale ani nemala byť ich ambícia. Výrazný nepomer medzi počtom hercov a postáv je totiž ďalším posunom ku komike začiatku 20. storočia, k nemým groteskám (scéna so spomaleným záberom v brzdiacom vlaku môže byť parodujúcim odkazom na rýchlosť v prvých filmoch).

 

Actoresu sa na viacerých miestach podarilo komickým, groteskným či len obyčajne vtipným nahradiť vážnosť a desivé napätie Buchanovej novely a Hitchcockovho filmu: pars pro toto možno spomenúť len mŕtvolne trhané pohyby zomierajúcej agentky Anabelle Smith, ktoré v predstavení vyzerali ako vystrihnuté z klasického gagu, alebo scénka s peniazmi, ktoré Hannay vytiahol z mliekarovho plášťa a vzápätí mu ich dal ako odmenu za preukázanú službu, a ktorá bola komická znova len v predstavení (vo filme ostala v rovine seriózneho napätia) divadla Actores. Rovnakú funkciu plnila aj minimalistická scéna, ktorá ponúkla napríklad niekoľkonásobnú hru s dverami. Tie sa podľa potreby otáčali, čím vytvárali dojem existencie oddelených priestorov, ktoré v skutočnosti na javisku nejestvovali. Atmosférou i riešeniami niektorých mizanscén to chvíľami pripomínalo skvelú situačno-konverzačnú komédiu anglického dramatika Joea Ortona Čo uvidel poslíček, ktorá mala na doskách divadla Actores premiéru v roku 1996.

 

Týmto všetkým vlastne režisérka rešpektovala zachovanie posunov, ktoré na Broadway uskutočnil Barlow, keď písal scenár k svojmu budúcemu hitu – bola to preňho jediná cesta, ako zostať verný Hitchcockovmu filmu a zároveň nastaviť scenár tak, aby bol vhodný pre divadelnú scénu na Manhattane. Rožňavčania v abstrakcii pokračovali, sústredili sa najmä na scénu, ktorej jednoduchosť bola plne kompenzovaná (vysvetlená) vtipnou multifunkčnosťou. Na rovnakom princípe bola vlastne postavená aj spomínaná voľba nepomeru medzi hercami a postavami (Ivana Krajňáková – štyri postavy, Attila Bocsárszky ml. – trinásť postáv, Jozef Pavol Komiňák – sedem postáv, Róbert Kobezda – jedna postava).

 

V druhom pláne cítiť genialitu Buchana i Hitchcocka, ktorí so sebe vlastnou zručnosťou ponúkli pohľad na istý typ moderny s jej romantickým rozporom indivídua a spoločnosti, šťastia a pohodlia na jednej a povinnosti plniť záujmy celku na druhej strane. Predstavenie tu kladie niekoľko znepokojujúcich otázok: Ako možno v čase vrcholiaceho napätia z blížiaceho sa konfliktu (Buchan dej svojho textu zasadil do času tesne pred začiatkom Veľkej vojny) narábať s jednotlivcom? Na čo ho ešte možno využiť, aby neutrpela jeho integrita a dôstojnosť? Kde je hranica medzi dobrovoľným odovzdaním sa spoločným ideálom a vynucovaním si poslušnosti? Nakoľko je jednotlivec nahraditeľný, odpísateľný v prípade, že treba ochrániť nezávislosť štátu, zabezpečiť ochranu spoločnosti, národa?

 

Maestro Memory a Richard Hannay sú postavy nesúce v sebe východiskové tézy, ktoré majú potenciál dešifrovať odpovede: jeden je podivným géniom, najmä v divadelnom prevedení temer úplne odtrhnutým od reality, čo ho robí bezbranným voči plánom nepriateľských agentov, druhý je žoviálny bonviván, neodmietajúci radosti života, no zároveň až neuroticky loajálny k vyššej povinnosti. Mr. Memory sa na divadelných doskách podobá na človeka najmä v okamihu svojej vlastnej smrti, zvyšok času je okolím vnímaný najmä ako neživý stroj, predchodca externého harddisku – tento moment dehumanizácie človeka je pre modernu typický, hoci v inom prevedení (koncentračné tábory, britský výmysel z čias búrskych vojen, bol v čase písania novely čerstvou novinkou). Na pódium (i v Hitchcockovom filme) je Mr. Memory privedený trochu ako exotické zviera, či skôr živočích z exotickej krajiny, čo bolo na prelome 19. a 20. storočia v Európe veľmi atraktívne číslo každej show (neskôr sa títo extravagantní, tajomní ľudia ešte istý čas objavovali v predstaveniach kočujúcich cirkusov).

 

Predstaveniu by možno prospelo trochu zrozumiteľnejšie pointovanie záveru, v ktorom akosi zaniklo prepojenie názvu s finálnymi scénami. Buchan svoju novelu napísal v čase, keď bol pripútaný na lôžko s vredom na dvanástorníku. Liečil sa v súkromnej liečebni v Broadstairs, kde jeho šesťročná dcéra napočítala 39 drevených schodov z domu dole na pláž. V príbehu sa 39 schodov objaví v skalnej stene z útesu smerom k prístavu v malom zálive: je to “kód” pre miesto, odkiaľ nemecký agent odíde s informáciami z Británie.

 

Prvá premiéra sa konala 18. októbra, druhá o päť dní neskôr. Tento rok ešte môžete predstavenie 39 stupňov vidieť v rámci Noci divadiel 15. novembra a na Silvestra.

/písané pre actores.sk, foto: Jano Štovka/

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

04-05 prostrednik2 3x

Boj o učiteľskú katedru Prostredník ešte nevzdal

20.11.2017 15:00

Odborníka nadriadení potrestali za podporu práv LGBTI osôb zakázaním pedagogickej činnosti na Univerzite Komenského.

Volkswagen, stroj, pracovník, automobilka

Nemeckým firmám na Slovensku sa nepáčia chystané príplatky

20.11.2017 14:59

Nemeckí podnikatelia pôsobiaci na Slovensku kritizujú plány slovenskej vlády v otázke zvyšovania minimálnych príplatkov za prácu v noci a počas víkendu.

kamion, mýto, dopravca

V Belgicku zadržali 112 slovenských kamiónov

20.11.2017 14:40

Polícia v belgickom meste Zeebrugge zadržala najmenej 112 slovenských kamiónov v rámci koordinovanej akcie proti sociálnemu dumpingu.

zimný štadión Ondreja Nepelu, ilustračná foto, zimák, Slovan

Mestský kontrolór overí, či zimný štadión potrebuje úpravy za 5 miliónov eur

20.11.2017 14:34, aktualizované: 15:45

Poslanci tiež chcú, aby Nesrovnal požiadal vládu a ministerstvo školstva o financovanie nákladov, ktoré súvisia so zabezpečením opráv štadióna.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 95999x
Priemerná čítanosť článkov: 1548x

Autor blogu