Založ si blog

marcel strýko

 

Jednou z najväčších bied tejto krajiny je pravdepodobne to, ako pristupuje k svojim moderným dejinám. Na jednej strane ostentatívny nezáujem vydávajúci sa za cnosť, na tej druhej zase patetické moralizovanie, štítiace sa akejkoľvek kritickej (seba)reflexie. V súvislosti s Novembrom 89 preto neprekvapí, že cez takéto iracionálne sito už štvrťstoročie prepadajú jednotlivci a skupiny, ktoré sa z nejakých príčin nezmestia do neustále sa zjednodušujúceho rámca stráviteľných, ľahko pochopiteľných príbehov a interpretácií.

 

Z veľkej časti to platí aj o osobe a najmä tvorbe košického undergroundového filozofa a umelca Marcela Strýka. Z veľkej preto, lebo v podstate jediná reflexia jeho diela po roku 1994 pozostáva z vydania heterogénneho výberu jeho textov pod názvom Za vlastný život, zo súboru šiestich filozofických textov, ktoré v roku 1996 vydal Erik J. Groch vo svojej Knižnej dielni Timotej a z udelenia ocenenia Biela vrana in memoriam v roku 2012. Nasledujúce riadky nech sú stručným a nutne neúplným pozvaním do Strýkovho myšlienkového sveta.

 

Normalizačné Košice vyzerali úplne rovnako ako zvyšok republiky. Dnešná baumanovská tekutosť existovala akurát ako jangový potenciál v mori jinovej nehybnosti, v ktorej sa topila celá spoločnosť. DystopickíBondyho Invalidní sourozenci kolovali po zrkadlovo bezútešnej krajine a medzi východným a západným centrom neoficiálnej kultúry sa rodili prvé prepojenia. Strýka do Prahy pozval Bondy po prečítaní jedného textu zo samizdatu, ktorý mu niekto z Košičanov posunul ako ukážku toho, čo sa deje v Kassavárosi. Ten potom navštevoval bytové univerzity u Balabána, Machovca i u Bondyho viac-menej pravidelne a – čo bolo rovnako dôležité – túto formu vzdelávania priniesol do svojho rodného mesta.

 

Tradícia spojenia Prahy a Košíc však siaha do obdobia Prvej republiky a má jednu čarovne prozaickú príčinu – vlakový grafikon. Bez intelektuálnej a duchovnej spriaznenosti ľudí na oboch koncoch štátu by však ostal nevyužitý. Každopádne, približne v polovici 70. rokov sa opäť aktualizovali filozoficko-umelecké prepojenia medzi pražským a košickým undergroundom, ktorých bol Strýko významnou súčasťou. V tejto súvislosti je zaujímavé, ako málo v tom čase (a vlastne až do konca 80. rokov) vedeli Košičania o ochranársko-občianskych (protopolitických) aktivitách ľudí v Bratislave. Nie náhodou v Novembri 89 vzniklo v Košiciach najprv Občianske fórum, ku ktorému až na naliehanie z Bratislavy pripojili Verejnosť proti násiliu.

 

Autonómnosť košického undergroundu sa prejavovala aj v mesiacoch po revolúcii. Ako prví upozornili na nebezpečenstvo koncentrujúce sa v osobe Vladimíra Mečiara, ktorému Strýko, podľa slov jedného z pamätníkov, neveril od prvej sekundy. Ako poslanec Slovenskej národnej rady niekoľkokrát tvrdo konfrontoval nápady bratislavských poslancov, ktorým vyčítal centralizmus a nedostatok empatie a pozornosti k zvyšku krajiny. Témy ako rekonštrukcia košického letiska, tunel cez Branisko či odsúhlasenie stavby bratislavského metra sa ukázali ako ďalší dôsledok nepripravenosti novembrových elít prevziať moc. Len ako perličku možno spomenúť Strýkovu poznámku z 2. júna 1992, v ktorej sa pozastavil nad rozhodnutím Milana Kňažka kandidovať za Východoslovenský kraj, pretože kandidátky v ostatných krajoch už boli plné. Absurdnosť tohto jeho rozhodnutia ukázal na Kňažkovom odpore k výstavbe Braniska, ktorú prirovnal k rasizmu, keďže jedným z argumentov jeho potrebnosti bola aj zmienka o špecifikách východného Slovenska. Strýko na to reagoval otázkou, či za rasizmus Kňažko nepovažuje aj svoj vlastný argument o špecifikách Slovenska, ktorým obhajoval vznik samostatného Slovenska.

 

Poslednou veľkou “bitkou” Marcela Strýka a “jeho” košických invalidných súrodencov bolo práve rozdelenie Československa. Vo svojom prejave v Slovenskej národnej rade 8. novembra 1991 vyzval na vyhlásenie referenda, ktoré jediné považoval za legitímny dôkaz vôle obyvateľov celej krajiny: “Všetci by sme si mali uvedomiť, že občania tejto republiky nie sú naším majetkom, nie sú našimi otrokmi, nie sú stádom nemých zvierat, ktoré bez jeho vôle pripojíme či odpojíme k Českej republike. Dovoľme, prosím, uplatniť nášmu ľudu, občanom Slovenskej republiky, právo na sebaurčenie, o ktorom tak dlho a farizejsky rozprávame, v referende. Nerobme tak za neho, nikdy by nám to neodpustil.” Na inom mieste v tomto prejave varoval pred rozdelením krajiny iným spôsobom, pretože to podľa neho bude znamenať zničenie demokracie, chaos a navodenie vlády pevnej ruky. Obdobie mečiarizmu, ktoré nasledovalo, mu dalo zapravdu. V máji 1994 bol Marcel Strýko fyzicky napadnutý v bráne pri svojom byte dvomi útočníkmi, ktorí údery päsťami komentovali slovami: “Toto máš od Mečiara.” Svojím posledným textom reflektoval vtedajší antisemitizmus na Slovensku. Zomrel začiatkom decembra 1994.

 

Zásadných textov je v Strýkovom filozoficko-umeleckokritickom diele veľa. Pre pochopenie jeho základného mentálneho nastavenia, ktorým interpretoval a usúvzťažňoval filozofické koncepcie a umeleckú tvorbu s vtedajším obdobím normalizácie, je však dôležitá esej My a spoločnosť, napísaná 21. augusta 1978. Práve v nej formuluje pre seba i pre značnú časť košického undergroundu (podľa slov viacerých pamätníkov disent v Košiciach nebol) fundamentálnu tézu, že pre spoločnosť je oveľa nebezpečnejšia ich pasívna rezistencia, ako klasická aktivita revolucionárov, čo malo byť dôvodom neuveriteľne zákernej brutality, s ktorou k nim štátny aparát pristupoval. (Marcel Strýko bol v priebehu približne šiestich rokov na 282 výsluchoch v priestoroch Štátnej bezpečnosti, kde sa mu okrem iného vyhrážali aj odobratím dieťaťa v prípade, že neprestane so svojimi návštevami Prahy.)

 

Strýko veľmi rýchlo pochopil – a na návštevách v hlavnom meste sa o tom utvrdil – že zostať skutočným, teda mysliacim a cítiacim človekom sa v čase reálneho socializmu dá len vtedy, keď bude okolitú realitu a seba v nej reflektovať filozoficky a umelecky. Ponúkol tak svojmu okoliu potrebnú intelektuálnu nadstavbu, v ktorej mohli nájsť racionálne zdôvodnenia svojich často inštinktívnych, emocionálnych, neuvedomelých výtvarných, hudobných či literárnych aktivít.

 

Zaujímavým príkladom je jeho interpretácia sv. Augustína. Ako autenticky veriaci katolík sa rozhodol pomocou neho konfrontovať svoju vieru s Bondyho nesubstančným modelom ontologickej reality. Na Augustínovi si všimol niekoľko dôležitých vecí: Pozornosť venoval konkrétnemu človeku, jeho autentickým pochybnostiam, jeho vnútru, vnímal ho ako subjekt, individuálne božie stvorenie. To všetko v čase, kedy sa všade naokolo masovo vzýval vodca, či už personálne, alebo hypostazovane ako KSČ.

 

Vo svojom texte (a nepriamo a sprostredkovane aj na mnohých iných miestach) Strýko akcentoval Augustínovu myšlienku, že nie je dôležité, ako Boh stvoril svet, ale prečo to urobil. Zaujímali ho dôvody, pýtal sa na zmysel nášho jestvovania. Bytie sa totiž rovnalo dobru, zlo bolo len jeho absenciou. Rozmenené na drobné: zlo normalizácie bolo možné len preto, lebo ľudia boli apatickí, ľahostajní, zastrašení – ich absencia (absencia “ich” dobra) spôsobila udomácnenie zla v krajine. Strýko prevzal a pri každej príležitosti zdôrazňoval Augustínovu tézu, že bytie človeka je skutočnosťou preto, lebo je zároveň dobrom. Človek ale zároveň naozaj žije len vtedy, keď žije slobodne (keď je slobodný). Zodpovednosť sa tak stáva druhou stranou mince, pretože len slobodný človek je schopný konať eticky zodpovedne.

 

Inou veľkou Strýkovou témou bol problém substancie, ktorý sa pokúšal interpretovať ako reakciu reflektovaného katolíka na Bondyho pozície reflektovaného ateistu. Je zaujímavé, že intelektuálna poctivosť oboch im, napriek takým rozdielnym východiskám, dovolila priblížiť svoje stanoviská natoľko, že tým v podstate pridali veľmi silný argument k prijatiu nesubstančného pohľadu na fungovanie sveta ako relevantného aj pre budúce generácie. V eseji Medzi Smrťou a Lžou originálne, úprimne a zároveň vtipne odpovedal na zdanlivú bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa nakoniec ocitne každý veriaci (lož) a ateista (smrť). (Strýko, na inom mieste, v texte o Bondyho Invalidných súrodencoch, spomína, ako mu z Dómu sv. Alžbety nosil na Nerudovku svätenú vodu, ktorou mu kropil jeho neznabožné pero, čo malo za následok, že Bondyho, podľa jeho vlastných slov, začal navštevovať Duch svätý, niekedy v celých húfoch.)

 

Strýkova interpretácia vychádzala z faktu, že keby existovala akákoľvek substancia, z ktorej by všetko ostatné vzniklo, neexistovalo by nič nové, neexistoval by priestor pre slobodu, slobodné konanie a myslenie. Každý dôsledok, každá reakcia sú už totiž obsiahnuté vo svojich príčinách (a teda vo svojej prvotnej prapríčine). Nie je nič, čo už vopred nebolo kdesi sformulované, vytvorené, dané. Pre Strýka však existoval slobodný život len vtedy, keď v ňom nie je všetko vopred predurčené, keď je tam miesto pre slobodu. Ak to tak nie je, potom prichádza otázka: Prečo má byť takéto prežívanie zachované? Má nejakú etickú hodnotu, ktorá má byť podržaná pre budúce generácie? Zachovanie rodu, reprodukcia, pud sebazáchovy totiž nie sú etickými, ale biologickými kategóriami a preto nemôžu byť dokladom toho, že Boh stvoril bytie preto, lebo je dobré.

 

Tento problém má v Strýkovom podaní aj svoj politologický moment: “Štát, pokiaľ je nespravodlivý, nie je štátom.” Z Augustínovho temer anarchistického postoja, ktorým obhajoval nutnosť rozpadu Rímskej ríše, pretože táto stratila pred Bohom svoju legitimitu, vyvodil niekoľko záverov aj pre súčasnosť: Štát, ktorý chce prežiť za každú cenu a nespravodlivosť, ktorú pácha na svojich obyvateľoch, obhajuje potrebou boja za svoje vlastné zachovanie, nemá žiadne opodstatnenie a nemá právo na existenciu. Rovnako tak ani primitívny determinizmus zvulgarizovaného komunizmu, ktorý (aj násilím) vyžadoval od ľudí jedinú “slobodu” – “slobodu” prijať to, čo je obsiahnuté v tézach KSČ, pretože tam je všetko, tam je tá prvotná príčina našej existencie.

 

Klasická filozofia čínskeho staroveku sa stala pre Strýka ďalším priestorom, v ktorom našiel inšpiratívne rozšírenie svojich myšlienok. Všimol si racionálne zdôvodnenie dôležitosti jednotlivca z pohľadu etiky, a zároveň jeho organické “zapustenie” do kolektívu, komunity, spoločnosti, v ktorej nestrácal svoju jedinečnosť, práve naopak, práve v rámci nej sa mohol sebapretvárať, sebaprekonávať. Takéto riešenie problému humanity plne korešpondovalo s tým, čo zažíval “vo svojej” komunite invalidných súrodencov na bytových prednáškach alebo s priateľmi z kapely The Nace (Lesní speváci).

 

Čínska Cesta Tao, po ktorej kráča sebatvoriaci sa človek, konajúci nenutne, teda slobodne, doviedla Strýka od augustínovského a bondyovského prepojenia ontológie a etiky k spojeniu etiky s estetikou. Takýto človek totiž vníma svet ako nevšedné, nie obyčajné miesto, ktoré aktívne vplýva na taoistami akcentovanú prácu na artefakte najdôležitejšom – na človeku. Neexistuje totiž nič iné ako tento svet, preto zaň treba prevziať zodpovednosť a chopiť sa jeho tvorby v zmysle eticko-estetickom. A človek ako integrálna súčasť tohto sveta nemôže stáť mimo týchto procesov.

 

Jedným z emblematických textov o umení má názov Na krídlach mlčania, ktorý napísal spolu s Erikom J. Grochom. Otázku “prečo žiť” tu posunuli do sféry umenia: “ak nevieme, načo žiť, nemôžeme vedieť ani načo je umenie”. Umenie podľa nich nie je cieľom života, ani nemá svoj cieť v sebe – je intenzívnym nástrojom sebatvorby (človeka). Umelec zase neponúka “svoje” zážitky a emócie, neponúka seba (veď kto by na to mal byť zvedavý), “to, čo nás môže pri vnímaní umenia naplniť nádejou a nadšením, je prst ukazujúci na Mesiac, keď nám tvorca ponúkne (a vyzve k nasledovaniu) v umeleckej skutočnosti zvecnený a konkretizovaný zážitok sebaprekročenia”.

 

 

 

/Text vznikol na základe akcie Na výsluchu – pocta Marcelovi Strýkovi, ktorá sa uskutočnila 14. novembra v košickom Artfore v rámci festivalu Matrioshka. Boli v ňom použité informácie z kníh Za vlastný život, Medzi smrťou a lžou a z prvého čísla literárneho zošita Tichá voda. Bol pôvodne publikovaný na portáli jetotak.sk./

 

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Lukašenko, Minsk, Bielorusko

V Bielorusku zatkli 17 ľudí pre podozrenie z príprav nepokojov

23.03.2017 10:47

Za uplynulé dva dni v Bielorusku zadržali 17 ľudí. Stalo sa tak zrejme na základe podozrenia z prípravy masových nepokojov v tejto krajine.

vlajka, Londýn, Veľká Británia, Westminster

Briti na sociálnych sieťach uisťujú, že ich terorizmus nezlomí

23.03.2017 10:24

Briti aj obyvatelia Londýna po stredajšom teroristickom útoku v metropole vyjadrujú na sociálnych sieťach sústrasť s obeťami.

Miroslav Lajčák

Lajčák: Boj proti ISIS musí ísť ruka v ruke s politickým procesom

23.03.2017 10:06

Na stretnutí 68-člennej Globálnej koalície proti tzv. Islamskému štátu (ISIS) v americkom Washingtone sa diskutovalo o ďalšom postupe v boji s touto organizáciou.

Peniaze, euro

Kia Motors Slovakia plánuje zvýšiť mzdy o sto eur

23.03.2017 10:05

Automobilka Kia Motors Slovakia v rámci kolektívneho vyjednávania predstaví vo štvrtok zamestnancom konečnú ponuku na zvýšenie miezd.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 85333x
Priemerná čítanosť článkov: 1376x

Autor blogu