Založ si blog

actores | dni v daždi

11273810_10205132387641633_2036998346_oNič tak neprospeje divadelnému súboru, ako sem-tam prešliapať cestičky, ktoré sa už zdali byť slepé. Umenie totiž nie je lineárne ani jednosmerné. Sú to skôr poprepletané konáre košatého stromu, po ktorých možno loziť všetkými smermi, slobodne, ak rešpektujeme kontúru koruny, za ktorou je už len prázdno gýča. Mestské divadlo Actores, zdá sa, tento pohľad prijalo za svoj a tak po čase znova prichádza s predstavením, v ktorom zaznieva mnoho povedomých tónov starej dobrej alternatívy.

Nabehnutie na stabilný, racionálny trojnožkový model striedania ľahších, divácky prístupnejších žánrov a alternatívy, istený neustále sa obmieňajúcim repertoárom kvalitných detských predstavení je asi najcennejším darčekom, ktorý mohol actoresácky ansámbel pri príležitosti dvadsiateho výročia svojho založenia sám sebe venovať. Sú presvedčiví vo všetkých týchto polohách, Don Juan, Sally a Max alebo 39 stupňov na jednej strane a najnovšia hra či pripravované Deti zo Stanice ZOO na strane druhej ukazujú, ako si malé regionálne divadlo môže nájsť svoju vlastnú cestu. Bez toho, aby sa vzdalo svojich umeleckých ambícií a zároveň tak, aby dokázalo ekonomicky zaistiť svoju existenciu.

Minulý víkend malo v Rožňave slovenskú premiéru predstavenie hry amerického dramatika Keitha Huffa Steady Rain v preklade Csabu Malatinského. Príbeh dvoch chicagskych policajtov, kamarátov od útleho detstva, žijúcich v jednej štvrti, nás vovádza do drsného sveta zločinu, násilia, slabých charakterov, no najmä do sveta, v ktorom nie je možné nájsť a pomenovať dobrých a zlých. Rozprávkových hrdinov, ktorí po permanentnom konaní dobra na konci žijú šťastne, kým neumrú, by sme tu hľadali márne. Namiesto nich vidíme dve plné postavy, nejednoznačné, komplikované, svojím spôsobom nepredvídateľné, žijúce v duchu sartrovského odhaľovania skrytých kladných i záporných charakterových potenciálov v závislosti od hraničných, existenciálnych situácií, v ktorých sa vďaka či “vďaka” svojmu bezprostrednému okoliu ocitnú.

Postavy Dennyho (Attila Bocsarszky ml.) i Joeyho (Róbert Kobezda) nemajú na javisku k dispozícii nič okrem dvoch stoličiek. My, sediac v polkruhu na tom istom javisku, máme možnosť sledovať príval monológov a dialógov, striedajúcich sa v rôznom tempe a rytme, neochvejne nás však privádzajúcich do prekvapujúceho, no uveriteľného finále. Živosť, autenticita charakterov je viditeľná, priam hmatateľná v replikách, mimike i gestách oboch postáv.

Denny a Joey prechádzajú svojimi vlastnými osobnými peklami, na ktorých majú leví podiel. Desivé je najmä poznanie, že sú neustále pánmi bezprostrednej situácie a zároveň sú do priepastí ťahaní/tlačení akoby osudovo. V každom okamihu sú slobodní, robia len to, čo považujú za dobré, či skôr prospešné pre nich samých (a pre seba navzájom), no súčasne vidno, akí sú slabí, bezmocní postaviť sa etickým voľbám, ktoré pred nich stavia práca a rodina. Paradox slobody robiť, čo uznajú za vhodné a paralýzy, keď sa objaví skutočne dôležitá morálna dilema, práve ten možno čítať medzi riadkami ich obviňujúcich i ospravedlňujúcich monológov.

Tie trčia na javisku ako ostne namierené na divákov, ktorí sa nemajú o čo oprieť, kam uhnúť. Okrem dvoch stoličiek žiadne rekvizity, nič, čo by nám mohlo pomôcť ukryť sa a v bezpečí pokoja si utriediť myšlienky a pocity. Toto prázdno je v minimalistickom priestore dominantné, sme ním natvrdo konfrontovaní s absurdnou krutosťou a zároveň bezútešnou bezmocnosťou, medzi ktorými sa potácajú obe postavy. Hoci nič nemôže byť dopovedané bohatou scénou, absencia rekvizít tiež “rozpráva” – všetko myslené, vyslovené, interpretovateľné sa koncentruje do postáv, ich reči. Takáto redukcia je na jednej strane očisťujúca, pomáha porozumieť, no zároveň je až neskutočne desivá. Celý kontext, všetky súvislosti sú osekané do monológov a rozhovorov Dennyho a Joeyho a tí nám ich dávkujú bez akýchkoľvek ohľadov na naše rozpoloženie či očakávania. To všetko “len” preto, aby sme si mohli naplno uvedomiť a zároveň precítiť každú jednu emóciu, každú jednu myšlienku, ktoré nás bez rozpakov vedú k jedinému možnému vyústeniu.

Z plagátu sa na nás pozerajú dve tváre. Prelínajú sa, jedna prechádza do druhej, akoby išlo o jedného človeka s dvomi identitami, alebo o dvoch ľudí natoľko si podobných, že je možné vizualizovať ich ako jednu bytosť. Fyzická odlišnosť je zjavná, o tú ale nejde. Podstatná je blízkosť ich myslenia, zdieľanie podobných pocitov nespravodlivosti, frustrácie, ktoré pociťujú vo chvíľach, kedy majú pocit, že ich nepovýšenie za detektívov je dôsledkom pozitívnej diskriminácie. A oni majú, samozrejme, pocit, že sú na tej nevýhodnej strane. Vo finále toto splývanie nadobúda ďalší rozmer – keď do Dennyho intímnej sociálnej roly vstupuje Joey s tými istými slovami: pre rodinu by urobil všetko.

Ženské postavy Conney a Rhonda sú v príbehu len sprostredkovane, počujeme o nich, nemáme však šancu naozaj ich spoznať. Obe sú obete, domácich násilníkov či pasákov, obe sú však zároveň tými, na ktoré dopadá zlo dobrých úmyslov a nevyžiadanej, egoistickej starostlivosti. Vzťahový štvoruholník je nutne tragický, pretože je založený na ovládaní, obmedzovaní a citovom vydieraní.

V pozadí temer neustále šumí “steady” dážď. Tak ako všetko ostatné, ani on nemá v sebe ani zrnko jednoznačnosti ani ľahkosti. Je tichý no neutíchajúci, všeličo predznamenávajúci, očisťujúci, zmývajúci viny a hriechy, ale i chladný, dusný, dráždivý a znepokojujúci. Jeho význam rastie so stupňujúcim sa napätím, hoci sám nezvyšuje svoju intenzitu. Je ako beztvará, no neprehliadnuteľná hmota, do ktorej sebazničujúce konanie postáv vtláča neustále sa zväčšujúcu tenziu bez akejkoľvek katarzie.

Dni v daždi sú príbehom – spoveďou. Denny a Joey striedavo predstupujú pred divákov v prítmí so svojimi kúskami skladačky, so svojimi interpretáciami, so svojím pohľadom na to, čo sa stalo v priebehu jedného mesiaca. Nie sme tak svedkami samotného deja, sme “len” vystavení rozprávaniu. Sme odkázaní na úprimnosť policajtov, ktorí sa vôbec netaja svojou xenofóbiou, čo ponúka zaujímavé nasvietenie toho, čo sa v skutočnosti mohlo stať. Zároveň si nemožno nevšimnúť až obsesívnu potrebu vyrozprávať sa, vypovedať všetko desivé a hrozné, čo sa podľa nich udialo.

Príbeh sčasti pripomína skvelý True Detective, najmä charaktermi postáv: Rust Cohle je Joeymu podobný svojou osamelosťou, problémami s alkoholom a aférou s parťákovou manželkou, rodinne založený Martin Hart sa na Dennyho dokonca i trošku podobá nielen svojou agresivitou, impulzívnosťou a výbušnosťou, ale i fyziognomicky. Obaja sú k sebe pripútaní zvláštnou silou – to, že sú spolu, ich ničí a zároveň posúva ďalej, čistí a zároveň deštruuje ich vzťah, odhaľuje v nich to temné a zároveň necháva vystúpiť to pravdivé. Nepredstaviteľná krutosť sveta zločinu, pevne prerasteného do toho nášho, “normálneho”, rozvracia ich mravnú integritu. Cítia zodpovednosť, raz viac, inokedy menej, no kdesi vzadu v nich neustále tlie naliehavé pokušenie udrieť, pomstiť sa. A pretože môžu, toto pokušenie je priebežne pretavované do reálnej krutosti alebo manipulovania.

To, čo môžeme v televíznom seriáli vidieť – dusne temnú pomalosť zla v slnkom prežiarenej krajine – na javisku len cítime. Tušené zlo je ukryté medzi riadkami, v tom nevysloviteľnom prázdne okolo postáv, ktoré nedokážu vystúpiť z rozbehnutého vlaku vlastných malých chýb a pokrivení a rozkázať samy sebe správať sa a myslieť inak – radikálne inak. Tento determinizmus je o to údesnejší, že jeho konečný dôsledok vidíme až v závere. Dovtedy sú to len malé, naoko bezvýznamné činy a vety, ktoré zužujú manévrovací priestor pre etický obrat. Dennym spomínaná morálna hniloba sa netýka len “tých druhých”, ale každého a všetkého, čo je nám dovolené si predstaviť. Keď hovorí o pasákoch a skazenosti ich myslenia, ktoré zapácha ako pokazené mäso, akosi cítime, že týmto je presiaknutý každý centimeter kubický ich sveta.

Neprehliadnuteľným je v tomto drsnom predstavení vulgárny jazyk oboch postáv. Kým humorné vsuvky, repliky či momenty, keď herci vystupujú zo svojich rol a komunikujú civilne, pôsobia skutočne odľahčujúco a uvoľnene (zaujímavé by možno bolo porovnať s tým istým predstavením “očisteným” od týchto pasáží to, ako veľmi vzrastie skľučujúca neznesiteľnosť a depresívnosť príbehu), nekorektný jazykový subštandard, bohato užívaný Dennym i Joeym, nemá v sebe nič osviežujúce. Humor, sarkazmus či irónia na jednej a slangové vulgarizmy na druhej strane totiž majú silu spraviť príbeh plastickejším, uveriteľnejším. Asi najdôležitejšiou je v tejto súvislosti miera, v akej sú používané. Obe postavy policajtov “z ulice”, pracujúcich v štvrti, v ktorej spolu vyrástli, používajú jazyk k tomuto priestoru priliehajúci. Nenarušiteľnosť ich autenticity, ktorá sa opiera okrem plnosti ich charakterov i o prostredie, v ktorom sa pohybujú, neustále balansuje na hrane s hodinovou dotáciou predstavenia. Táto konfrontácia môže byť konštruktívna, takéto napätie môže pomôcť preniknúť do ešte väčšej hĺbky, pri neustriehnutí miery zase môže rušiť a neadekvátne svojmu skutočnému významu upriamovať pozornosť na to nepodstatné.

Kým pred devätnástimi rokmi sa v predstavení Pokrvné puto bratia Zack a Moris pokúšali prekročiť neprekonateľné – farbu pleti a z toho vyplývajúce obmedzenia, baréry a hranice juhoafrického apartheidu – pričom mali neustále pred očami víziu spoločnej šťastnej budúcnosti, teraz sú to dvaja bieli policajti (hoci Joey je podľa Dennyho len “írsky rákosník”, ktorý do Chicaga prišiel z írskych bažín) meditujúci v jednej chvíli nad pozitívnou diskrimináciou a nad nutnosťou ostatných byť tolerantný k Dennyho netolerancii. Nemožnosť prekročiť objektívnu inakosť a žiť život, v ktorom by takáto inakosť nebola dôvodom sociálneho vytesnenia na okraj na jednej strane, a neschopnosť vytvoriť si vo svojom svete zónu bez predsudkov a nenávisti a zároveň sa vzoprieť mantinelom konvencií a iracionálnych modusov vivendi na tej druhej medzi sebou vytvárajú zaujímavý interpretačný oblúk. Z temer dvadsaťročného odstupu možno zhliadnuť všetko podstatné – kam sa modernou socializované indivíduum posunulo, čo ostáva konštantné, aby ručilo za jeho morálnu integritu a čo všetko sú len klamstvá a ničím nepodložené túžby udržiavajúce nás v blahosklonnej arogancii.

Skrátka, neboli to len Zack a Morris pred rokmi, kto beznádejne, pomstychtivo hádzali kamene do vlastnej (metaforickej či ozajstnej) matky, nie je to len Denny, kto stláča spúšť. Nie je to len Joey, kto si sucho povzdychne, koľko toho musíme stratiť, aby sme toto všetko získali.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

actores | stanica zoo

23.11.2015

Minulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí viac »

Trump

Päť výziev Donalda Trumpa

21.01.2017 11:00

Donald Trump si neprebral len kľúče od Bieleho domu. Nemá na pleciach iba osud Ameriky. Je najmocnejší človek na svete, ako sa tradične hovorí prezidentovi USA.

Jammeh

Porazený prezident Gambie potvrdil, že je ochotný odstúpiť

21.01.2017 09:58

Dlhoročný gambijský prezident Yahya Jammeh potvrdil v televíznom príhovore, že je ochotný vzdať sa moci a ukončiť tak politickú krízu, ktorú vyvolalo jeho odmietanie uznať výsledky decembrových prezidentských volieb pre údajné nezrovnalosti.

autobus, Taliansko

Pri nehode autobusu s maďarskými školákmi zomrelo v Taliansku 16 ľudí

21.01.2017 09:38

Piatkovú nehodu autobusu, ktorý prevážal maďarských školákov, neprežilo 16 ľudí. Autobus havaroval pri talianskej Verone.

Taliansko, lavína

Zo zasypaného hotela v Taliansku vytiahli ďalších štyroch preživších

21.01.2017 09:15

Z trosiek lavínou zasypaného hotela v strednom Taliansku záchranári vyslobodili ďalších štyroch živých ľudí, čo zvyšuje počet zachránených na deväť.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 82799x
Priemerná čítanosť článkov: 1335x

Autor blogu