Založ si blog

actores | stanica zoo

stanica ZOOMinulotýždňová druhá premiéra hry Stanica ZOO Mestského divadla Actores priniesla na rožňavské javisko tému až neuveriteľne starú a zároveň neustále aktuálnu. Heroínové peklo detí súbor pripravil na motívy kultovej knihy My deti zo Stanice ZOO, ktorá bola neskôr aj úspešne sfilmovaná. Zároveň je to už tretíkrát po sebe, čo sa Actores prezentuje naštudovaním svetoznámej hry v slovenskej premiére.

Po tom, čo súbor dvakrát siahol po osvedčených kusoch 39 stupňov a Dni v daždi, ktoré roky zabávajú na Broadway, je to tentoraz autobiografický príbeh Christiane Felscherinowovej, ktorej spoveď spôsobila v Západnom Nemecku neuveriteľný šok, po ktorom nasledovali roky terapeutického búrania mýtov a tabu, dovtedy obostierajúcich príčiny i dôsledky drogovej závislosti mladých ľudí.

Príbeh sa odohráva v Západnom Berlíne, kam sa vo svojich šiestich rokoch z vidieka prisťahuje Christiane F. s rodičmi. Otec, alkoholik, fyzicky a psychicky týra dcéru i manželku aj v ich novom domove, čo s pretrvávajúcimi finančnými ťažkosťami spôsobí, že matka rodinu opúšťa. Christiane sa neúspešne pokúša o samovraždu a onedlho začína svoj absurdný únik k drogám. Takýto priebeh rozpadu rodiny nebol v 70. rokoch ničím výnimočný, tragickosť spočívala najmä v tom, že nebol spoločnosťou reflektovaný. Je však nutné pripomenúť, že ani na východ od Železnej opony nebola situácia rodinách v ničom odlišná. Dôležitý rozdiel spočíval v tom, že prístup k drogám bol výrazne obmedzený a tak bol substituovaný experimentovaním s upravovanými legálne dostupnými liečivami (“vynález” pervitínu v bývalej ČSSR). Na územiach oboch súperiacich ideológií prebiehalo okrem hlučných pretekov v zbrojení i tiché súperenie v tom, ktorý blok uspokojí konzumné túžby svojich obyvateľov v dostatočnejšej miere.

Poznanie tohto kontextu nám dnes dovoľuje pochopiť rozdielne ale i podobné pohnútky užívateľov zakázaných látok “vedúcich do rajských svetov” na Západe a na Východe. Kým v reálnosocialistickom bloku boli drogy jedným zo symbolov úniku z neslobodného systému a zároveň často i saturovaním nedostatku kultúrnych či inokedy intelektuálnych podnetov, na Západe to bol zase únik pred nezáujmom zo strany dospelých, ktorí preferovali sebarealizáciu v zamestnaní, či len samotné zarábanie peňazí pred plnohodnotnou výchovou svojich potomkov. Vyprázdnený priestor, ktorý mal byť priestorom ľudskej blízkosti, zdieľania a empatie, obsadili substancie ponúkajúce cesty za tým, čo im chýbalo. Samozrejme, cesty často iluzórne (o terapeutických účinkoch LSD sa vtedy prakticky nevedelo a umelecká tvorba pod vplyvom drog nebola v týchto komunitách preferovaná) a najmä jednosmerné.

Nič z toho sa samozrejme v predstavení neobjaví a ani to nie je potrebné. Divákovi stačí povedomie o vtedajšej situácii a najmä poznanie toho, že hoci žili ľudia v takých rozdielnych politických systémoch, mali často totožné potreby, ktorých absenciu riešili analogicky. Dôležité je ale čosi iné: živé (David Bowie, Christine F. a ďalšie postavy stvárňujúce reálnych ľudí) i neživé entity (Stanica ZOO) formujú priestor, v ktorom sa odohráva príbeh, a uľahčujú vnímanie jeho autobiografického rozmeru. Christiane F. o sebe rozpráva v ich-forme (v 1. osobe jednotného čísla), čo zásadným spôsobom posilňuje presvedčivosť jej výpovede. Zároveň je zachovaný dokumentárno-reportážny formát, ktorý dovoľuje pracovať s časom príbehu a teda vyberať si zo zaznamenaného to dôležité, symptomatické a súčasne udržiavať atraktívnu dejovú líniu s primeraným tempom a rytmom jednotlivých obrazov.

Príbeh tvaruje Christiane F., ktorá je zároveň rozprávačom i jednou z postáv. Tento svorníkový element postupným rozpomínaním sa pri rozhovore s reportérom odkrýva a odhaľuje nedávnu minulosť, pričom ako hlavná postava z tohto rozprávania vystupuje, aby bola účastníčkou deja v iných časových rovinách. Divák je tak konfrontovaný s udalosťami podávanými v rôznych modoch a je na ňom, aby si ich usporiadal – vodítka sú v predstavení nastavené umne, počnúc štandardnou zmenou scény, pokračujúc pohybom a končiac zmenou hlasu Christiane F., keď podľa potreby na rôznych miestach vstupuje do svojej vlastnej minulosti. Jemný manipulatívny trik na divákovi spočíva v paradoxnom spojení dokumentárnosti a spomínania. Kým to prvé odkazuje na objektívne, nezaujaté a pravdivé zachytenie udalosti, rozpomínanie sa na minulosť je závislé od prirodzenej selektívnosti pamäti – od (ne)vedomého psychohygienického vytesňovania po samozrejmosť zabúdania. Christiane F. ale nič neprikrášľuje, surovosť dáva jej výpovedi punc autentickosti a presvedčivosti.

Dôležitosť hudobníka Davida Bowieho indikuje už použitie jeho mena v názve hry. Je nositeľom dvoch dôležitých odkazov, ktoré ďalej rozširujú interpretačný záber hry. Postava Bowieho v sebe totiž spája popkultúrnu ikonu a konzumenta návykových látok – predstaviteľa individuálneho úspechu a zároveň toho, kto tento úspech ľudsky nezvládol. Je tiež symbolom doznievania reálne žitej slobody 60. rokov, ktorá vo svojej vtedajšej podobe končila a pokračovala už len v pokrivenej a vyprázdnenej komerčnej a konzumnej podobe. A jedným z posledných ostrovčekov, na ktorých prežívala ilúzia slobody a voľnosti, boli drogy.

V tomto kontexte možno ako metaforu prestupu vnímať aj samotnú Stanicu ZOO – ako miesto, na ktorom sa prestupovalo z jedného sveta (či obdobia) do druhého. Evokuje tiež cestu, pohyb, už však nie slobodný, autentický – koľajnice predurčujú smer i možné prestupné zastávky, rovnako i cieľovú destináciu. Vystúpiť, či prestúpiť je síce možné i skôr, už to však nie je bez následkov, pretože časť cesty už bola prejdená a každého cestujúceho i každú cestujúcu to nevratne zmení. Skrátka, vlak nemožno otočiť a vrátiť sa ním tam, odkiaľ sme prišli. Zoologická záhrada zase môže evokovať miesto, v ktorom je koncentrované (a v klietkach uzavreté) to iracionálne, zvieracie v každom človeku, to, čo sa snaží držať pod kontrolou vlastným rozumom i cielenou socializáciou. Obe miesta – stanica i ZOO – poukazujú na skrytý, neviditeľný priestor pod atraktívne nasvieteným povrchom lákadiel ranej postindustriálnej spoločnosti, v ktorej niet miesta pre balans, rešpektovanú rovnováhu medzi racionálnym a emocionálnym, extrovertným a meditatívnym, hlučným a masovým a tichou samotou.

David Bowie je ale aj niekým, “kto za všetko môže”. Môže pravdepodobne za Christianinu závislosť, za smrť jej kamarátov, za atmosféru, ktorá vtedy v spoločnosti panovala. Takéto presúvanie zodpovednosti, ba dokonca viny za vlastné zlyhania a neúspechy môže mať niekoľko vysvetlení: V prvom rade, vtedajšia situácia v showbiznise skutočne nenahrávala spoločenskej zodpovednosti tých, ktorí boli pre deti a mladých vzormi, individuálna zodpovednosť za vlastné konanie bola absolutizovaná ako niečo, čo nemôže mať alternatívu. Dôležitú úlohu tu však zohráva aj to, že v tom čase dochádzalo k transferu autority z rodiny napríklad na populárne osobnosti z oblasti umenia. Viditeľná a najmä negatívne reflektovaná bola však len jeho prvá časť, ktorou bola strata symbolickej i reálnej moci a vplyvu rodičov či učiteľov na tínedžerov. Moc ani vplyv sa však nestratili, presunuli sa do priestoru, ktorý ovládali mainstreamové celebrity. Tie formulovali otvorené stratégie revolty a vzbury voči autoritám, zároveň však nebránili tomu, aby sa nimi sami stávali. Svet návykových látok, ktorými si kompenzovali vlastnú neschopnosť zvládnuť popularitu či vlastné ego, otvorili aj tým, pre ktorých predstavovali v neistom svete referenčné body.

Ani jedna z postáv neužíva heroín či inú návykovú látku z rituálnych či spirituálnych dôvodov, nechce si rozširovať brány vedomia, nemá nutkanie tvoriť, prejaviť sa umelecky. Nehľadajú teda v drogách prostriedok na vlastnú sebarealizáciu či sebazdokonalenie, potrebujú uniknúť. Netrvá však dlho, a množstvo problémov, ktoré sú príčinou úniku z reálneho sveta, sa redukuje na problém jediný – peniaze na ďalšiu dávku heroínu.

Potreba niekam patriť, zdieľať intímne chvíle a pocity s blízkym človekom, pomáhať mu riešiť problémy, stáť pri ňom vo chvíľach smútku, tešiť sa s ním v tých radostných, to všetko Christiane F. a ostatným deťom chýbalo. Nedostatok, či skôr absencia tohto všetkého ich priviedla k heroínu, k látke brutálne izolujúcej človeka od ostatných, od sveta, od reality, nech je už akákoľvek, a to bez toho, aby im ponúkol primeranú alternatívu. Christiane a ostatní sa postupne dostali do bodu, keď ich únik pred absenciou ľudskosti a spolupatričnosti v spoločnosti, v ktorej išlo podľa nich každému len o svoj vlastný prospech, priviedol k heroínu, ktorý z nich urobil individualizované monštrá sledujúce len vlastné blaho. V tomto kontexte je veľavravná scéna, keď sa Christiane od Detlefa dozvedá, že má dávku len pre seba a že sa má o tie svoje už starať sama a nespoliehať sa naňho. Toto zosurovenie človeka je vlastne jeho sploštením do jedného rozmeru – zabezpečiť si ďalšiu dávku a tomu podriadiť všetko ostatné. Samozrejmým je potom rozvrat ich partnerského vzťahu, v ktorom nemá zmysel pokračovať, lebo je len prekážkou k získaniu heroínu. Rozvrat prebieha aj v samotnej Christiane, ktorá “získa” svoje narkomanské alter ego, Veru, ktorá ju konfrontuje s jej temnou časťou, prebudenou a živenou heroínom.

Christiane F. nám nevyrozprávala celý svoj príbeh a nedozvedeli sme sa ani množstvo detailov z tých častí, s ktorými sa nám zveriť rozhodla. Ani raz nás pred heroínom nevarovala, ani raz neoľutovala, že do toho celého spadla a už sa nikdy nevymotala. Neskĺzla k pátosu ani k plytkému moralizovaniu o tom, že treba viac športovať, vlastné liečenie u scientológov opisuje skôr ako frašku plnú komicky manažovaného vymytia mozgu, ktorý mal byť naplnený poslušnosťou robota počúvajúceho na vojenské povely. To všetko, čo a ako nám nepovedala, robí jej spoveď autentickou. A nakoniec, je tam aj varovanie – varovanie medzi riadkami, od človeka, ktorý si tým celým prešiel a podal o tom správu. Jednoducho preto, aby tí po nej mali viac informácií, a možnosť rozhodnúť sa inak.

actores | totálny nezmysel

25.10.2016

Aj v tejto divadelnej sezóne pokračuje Mestské divadlo Actores v naštudovávaní celosvetovo úspešných hier. Dni v daždi, 39 stupňov, Stanica ZOO i najnovšia komédia Totálny nezmysel už druhý viac »

RR 03 | o kraj (a) ine

09.12.2015

Putovať krajinou znamená vždy zároveň mať pokope telo a myšlienky, hmotu a ducha. Ak je to naozaj, byť tu a teraz je autentickou odpoveďou na prehlbujúcu sa rozpoltenosť moderného človeka. viac »

RR 03 | svetenie zázračného

29.10.2015

Pri vstupe len Laučíkova báseň Na prahu: „Ozvena prvotného výbuchu je prítomná / v jase, / v tiesni jaskýň / a chveje sa v našich pamätiach. / Odkryté vnútro potopy: / tvoje oko otvorené viac »

theresa mayova

Mayová: Rokovania o brexite budú ťažké

30.04.2017 16:25

Britská premiérka odmietla kritiku, že jej vláda ohľadom rokovaní s EÚ "žije v inej galaxii" ako zvyšok dvadsaťsedmičky, a že ju preto čaká vytriezvenie.

tankovanie, biopalivá, benzín

Biopalivá druhej generácie: autá pôjdu aj na drevo

30.04.2017 15:00

Už desať rokov sa do motorových palív pridávajú zložky vyrobené z kukurice či repky olejnej. Od roku 2019 pribudnú aj prísady z dreva, lístia či zo slamy.

Ukrajina, vojaci

V Donbase prišli o život ďalší dvaja vojaci vládnych síl

30.04.2017 14:41

V prípadoch, keď dochádza k narušeniu prímeria, sa zo zodpovednosti za tento stav navzájom obviňujú obaja aktéri konfliktu v Donbase.

fico, robert fico,

Smer nepodporí odvolávanie Danka, potrestať treba úradníkov, tvrdí Fico

30.04.2017 14:30

Vládna strana Smer nepodporí konanie mimoriadnej schôdze parlamentu, ktorej programom bude odvolávanie predsedu NR SR Andreja Danka za kauzu otvárania listov.

radokovacs

písanie o tom podstatnom

Štatistiky blogu

Počet článkov: 62
Celková čítanosť: 86883x
Priemerná čítanosť článkov: 1401x

Autor blogu